Zamyslenie na 30. cezročnú nedeľu: Túžba

Vždy už v nedeľu popoludní si čítam liturgické texty nasledujúcej nedele a potom celé dni si v srdci zhromažďujem myšlienky

na písanie textu pre diecéznu stránku. A tak sa mi neraz stáva, že som v priebehu tých dní akýsi vnímavejší na niečo, o čom potom píšem. Tento týždeň to je slepota. Slepota ľudí v Cirkvi. Že sú slepí tí, čo sú mimo, ma neudivuje. Ale, že sú slepí tí, ktorí sú možno denne v kostole, ma vždy zarazí a pýtam sa, ako je to možné. A odpoveď? Nemajú Bartimejovu túžbu vidieť. Lebo nevedia, že sú slepí.

Viem, o čom hovorím. Do 24. augusta 1981 (bol to utorok, dodnes si to pamätám) som ani ja nemal takú túžbu. Bol som vzorný miništrant, na vysokej škole som viedol krúžky v rámci podzemnej Cirkvi, po skončení štúdia som bol členom istého spoločenstva. Bol som so sebou na výsosť spokojný. Kým som sa nedostal na duchovnú obnovu, kde som dostal otázku: „Už si odovzdal svoj život Ježišovi?" Nechápal som, čo je to za otázka. Veď od detstva som chodil pravidelne do kostola, prijímal sviatosti, bol aktívny v Cirkvi. Áno, mal som svoje „stabilné" hriechy, ale hádam to nie je so mnou také hrozné... Čo teda odo mňa chce ten človek, že mi kladie takú divnú otázku? Po takmer celodennom uvažovaní nad tým večer som „uvidel" – zistil som, že som dovtedy žil pre Ježiša, ale nie s ním. Žil som vlastnými silami. V ten večer som odovzdal svoj život Ježišovi a poprosil som ho, aby ho riadil. Začal som vidieť. Neuchránilo ma to pred zlyhaniami – aj ťažkými a hroznými –, ale dostal som silu vstať...

Aj dnes sú mnohí kresťania so sebou spokojní. Ranná a večerná modlitba, nedeľná omša, prvé piatky... Priateľu, nič z toho ti nezabezpečí spásu. Ak by sme si spásu mohli nejako zaslúžiť, Ježiš by nemusel prísť a zomrieť za nás. Spása je číry dar, ponúkaný Bohom každému človeku. Až keď ho prijmem (vo viere modlitbou), začínajú mať moje skutky hodnotu pre večný život. Až keď vidím, môžem ísť za Ježišom.

Už si odovzdal svoj život Ježišovi? Svätý Otec František v 3. bode exhortácie Evangelii gaudium uvádza modlitbu, ktorou to môžeš urobiť: „Pane, dal som sa oklamať; tisícmi spôsobmi som utekal pred tvojou láskou, ale znovu som tu, aby som obnovil spojenie s tebou. Potrebujem ťa. Znovu ma vysloboď, Pane, prijmi ma ešte raz do svojho zachraňujúceho náručia."

Takto vyslobodený môžeš ako Bartimej ísť za Ježišom. Čo urobíš ako prvé, keď už je Ježiš Pánom tvojho života? Videl som mládenca, ktorý ako prvé preskočil dvojmetrový plot. Videl som tancujúcich a smejúcich sa ľudí. Videl som ľudí plakať. Videl som ľudí utekať na spoveď...

Vždy mi je ľúto, keď vidím slepého kresťana. Tento týždeň som s dvomi takými ľuďmi hovoril. Prvý vedel, že je slepý, a odovzdal svoj život Ježišovi. Druhý je presvedčený, že vidí, a zatiaľ je v tme. Možno si povieš, ako môžem takto vnímať ľudí. Nuž preto, lebo sám som bol slepý... No „veľké veci urobil s nami Pán a máme z toho radosť!" (Ž 126, 3). A teším sa, že Boh mi neraz pošle ľudí, ktorí mi ukazujú, keď sa na niečo Božie stávam slepým. Lebo slepota ma ohrozuje stále, keď prestanem volať na Ježiša a hľadám záchranu, uzdravenie, usmernenie len u ľudí.

Na stiahnutie

25.10. 2015.doc

Návrat späť