Zamyslenie na 30. cezročnú nedeľu: Pohreb

Myslím si, že veľká väčšina chlapov si po vypočutí dnešného evanjelia môže pokojne povedať: „Tak toto sa mne nemôže stať. Veď do kostola chodím len na omšu, nie modliť sa."

A hneď máme pred očami dve veci, ktoré sú všeobecne zaužívané – omša nie je modlitba a modlitby mimo omše (hlavne ruženec) sú pre ženy. Práve pre takéto zmýšľanie je čas na revolučnú zmenu v našom chápaní modlitby a aj v samotnom praktizovaní modlitby.

Svätá omša je totiž najdôležitejšou modlitbou Cirkvi. Od vstupnej piesne po záverečné požehnanie je všetko modlitba. Viem, sme akosi naučení, že modlím sa vtedy, keď niečo hovorím. Ale svätá omša nás učí, že sa modlím, aj keď počúvam, keď mlčím, keď kľakám či vstávam, keď spievam, keď kráčam (napríklad sprievod na prijímanie)... Celá svätá omša je sviatosťou Eucharistie. Stačí sa pozrieť do Katechizmu Katolíckej cirkvi, aby sme to vedeli (body 1322 – 1332). A každé slávenie sviatosti sa vykonáva modlitbou v najrôznejších formách.

A že modlitba v kostole je pre ženy? Čo myslíš, ako by sa na teba pozerala celá dedina, keby sa k vám v noci vlámal zlodej a ty by si poslal svoju ženu či dcéru, aby ho vyhnala? Myslím si, že posmech by nemal konca kraja. A bolo by to ešte štipľavejšie vtedy, keby tá žena zlodeja skutočne vyhnala. A čo je teda modlitba? Predovšetkým mocná zbraň, ktorou vzdorujeme nepriateľovi silnejšiemu ako celé ľudstvo, nie len silnejšiemu ako nejaký chlap. Vzdorujeme diablovi. A že je skutočne mocný (a prefíkaný), vidíme v tom všetko zle, ktoré sa deje vo svete okolo nás (a neraz aj v nás).

A my, chlapi, sa nehanbíme poslať do boja s takým hrozným nepriateľom osamotené ženy?! Veď aj my by sme sa mali triasť zakaždým, keď sme postavení pred výzvu bojovať proti zlu. Že sa netrasieme, môže mať tri príčiny. Prvou je neuvedomovanie si sily nepriateľa, bagatelizovanie či priam popieranie vplyvu diabla. Druhou, hroznou príčinou môže byť to, že stojíme na strane diabla – svojimi postojmi, konaním... A treťou, tou jedinou dobrou je to, že sme si vedomí spojenca, ktorý je mocnejší ako diabol. Že prežívame, že na našej strane stojí Ježiš Kristus, Víťaz a Pán.

Veľmi sa teším a som vďačný všetkým ženám, ktoré denne prichádzajú napríklad na modlitbu ruženca. Veď vďaka ich boju, vďaka ich modlitbe sme ešte ako tak veriaci. No ako radikálne by sa situácia zmenila, keby sa do tohto boja zapojili aj muži. Veď muž bol stvorený ako Boží bojovník, je symbolom Božej moci a sily!

Viem, neraz nemáme čas každý deň prísť skôr pred svätou omšou a pomodliť sa ruženec vo farskom spoločenstve. No nebráni nám v tom neraz len vlastná pohodlnosť?

Poznal som chlapa, rušňovodiča. Raz mi povedal: „Každý deň, keď sedím v kabíne tej svojej mašiny, pomodlím sa v nej ruženec." Nemohol prísť do chrámu, ale bojoval na svojom pracovisku. Jeho pohreb bol manifestáciou viery celej farnosti i mnohých jeho kolegov z roboty.

Čo povedia ľudia na tvojom pohrebe? Že zomrel Boží bojovník? Kiežby sa tak stalo.

Na stiahnutie

23. 10. 2016.doc

Návrat späť