SK | DE | EN
mapa stránok | RSS

Facebook RSS Google+ Twitter YouTube

Prvá možnosť je vylúčená, takže treba uznať tú druhú a podstúpiť liečbu. Tá spočíva v častom vyznaní hriechov (ak treba, aj vo sviatosti zmierenia), v ľútosti a v odstraňovaní všetkého, čo môže Boží hlas v tebe prehlušiť. Všimni si, že používam priebehový čas – „v odstraňovaní", nie „v odstránení", lebo to nie je jednorazová činnosť: „Dnes vypnem telku a už budem stále počuť Boha." Každý deň a stále musím niečo „vypínať", aby som dobre počul.

Ja som sa dnes dosť usiloval byť hluchý, lebo nechcel som písať to, čo vo svojom vnútri vnímam, že by som mal písať. O tom, ako počúvam Boží hlas.

...

„Pane, čo chceš dnes povedať ľuďom, ktorí to budú čítať?"

„Nehovor mi Pane, ale Otče, Otecko. A môžeš mi hovoriť aj Tatko, ako si oslovoval svojho otca. Veľmi dobre viem, že slovo pane v tebe vzbudzuje odstup a strach. No oslovenie otecko, tatko ťa privádza bližšie k môjmu srdcu, vzbudzuje dôveru. Chcem, aby si písal o počúvaní."

„Otecko, už som o tom písal niekoľkokrát, tak načo?"

„Lebo nepočujú."

„A čo mám písať?"

„Ako spoznajú, že to hovorím ja. Hovorím jasne, spočiatku nečakane. Pamätáš si, ako si ma raz oslovil milovaný? A ja som ti odpovedal, že ty si môj milovaný oveľa viac, ako ja tvoj. Hneď si vedel, že to nie je tvoja myšlienka, ale môj prejav lásky."

„Áno, Otecko, pamätám si to. Veľmi ma to prekvapilo a nemohol som tomu uveriť. Povedal som ti, že som hriešnik, denne padám. A ty si mi povedal, aby som sa nezameriaval na svoje hriechy, ale na to, že som tvoj milovaný..."

„Napíš aj to, že často hovorím celkom obyčajné a bežné veci, no ľudia si myslia, že to sú ich myšlienky. No pripomeň im, že každá dobrá vec a myšlienka je vždy odo mňa.

Ešte im povedz, že keď karhám a napomínam, vždy to robím tak, že človeka pritiahnem k ľútosti, pokániu a väčšej láske, nikdy nie k náreku nad sebou a k zúfalstvu. Ak ti nejaké výčitky svedomia vyvolávajú motanie sa okolo tvojho hriechu, tak vedz, že na tie výčitky zneužíva zlý. On nechce, aby si ľutoval svoj hriech, ale aby si ľutoval seba, že si niečo zbabral."

„Vieš, Otecko, niekedy v sebe vnímam pochybnosti, že čo ak si to len vymýšľam, že to nie je tvoj hlas."

„To si nevšímaj. Časom sa naučíš poznať, čo je môj hlas a čo sú tvoje myšlienky. Buď si istý, že ti vždy hovorím len to, čo je dobré. Ak ťa niečo vedie k rozčuľovaniu, posudzovaniu, zbytočnému kritizovaniu, tak to nie je odo mňa. Ale aj z toho sa usiluj vytiahnuť dobré a rozprávaj mi o ľuďoch, ktorí sú predmetom tvojich myšlienok. Tak zoberieš zlému možnosť vťahovať ťa do ich odsudzovania..."

„Niekedy sa bojím počuť tvoj hlas (ako aj dnes), lebo čo keď budeš chcieť odo mňa niečo, čo nechcem robiť..."

„Neboj sa. Vždy chcem od teba len to, na čo som ti dal schopnosti a sily. Niekedy pritom musíš vykročiť akoby vo väčšej viere, ako napríklad dnes, keď si nechcel písať o tomto našom rozhovore. Ale ak nebudeš prekračovať hranice toho, čo už poznáš a máš overené, že to zvládneš, tak ako budeš rásť?"

...

Čo ti dnes povedal Otecko? Možno v čítaní, možno v homílii, možno po svätom prijímaní, možno pri znaku pokoja, možno po svätej omši, keď si sa stretol so známymi, možno v tichu, keď si ostal po svätej omši kľačať v lavici...

Ulož si to do srdca a teš sa z každého slova, ktoré ti Boh hovorí. A nezabudni ho aj uskutočňovať (pozri Jak 1, 22).