Zamyslenie na 21. nedeľu v cezročnom období: Božie riešenia

Dnešné texty vnímam ako slová nádeje do každej bolestnej situácie, v ktorej sa Cirkev ocitne. Hovoria mi o tom,

že Boh nikdy nenechá svoju Cirkev v rukách tých, ktorí by jej mohli nenapraviteľne ublížiť. Vari tak neurobil aj Židom, keď vymenil Sobnu, správcu kráľovského paláca? Na jeho miesto dosadil Eliakima, o ktorom povedal, že bude „otcom obyvateľom Jeruzalema" (Iz 22, 21).

Na rovnakú úlohu Ježiš ustanovil Petra ako viditeľnú hlavu svojej Cirkvi. A dodnes sa stará, aby sme mali dobré vedenie, dobrého vodcu, dobrého Svätého Otca.

Zároveň vnímam v týchto textoch, ako veľmi sa Boh „prispôsobuje" človeku. Veď mohol by nás viesť priamo – hromovým hlasom či priamymi príkazmi v našej mysli. No on vie, že po dedičnom hriechu nie sme schopní byť s ním v takomto priamom kontakte (pozri Ex 20, 18 – 19). Preto sa na nás obracia cez ľudí, ktorých si vyberá pre svoju službu – či už hierarchickú alebo charizmatickú.

Pavlove slová sú zas obdivom toho, ako Boh koná. A žalm je na jednej strane oslavou Božej starostlivosti, na druhej zas neustálym volaním, aby sa Boh neprestal starať o svoje dielo.

Koľko inšpirácií pre náš život s Bohom! Ak vidíš v Cirkvi nejaký „personálny" problém, pros Boha o riešenie. Ak máš obavy, aby sa tvoja farnosť či diecéza nedostala na scestie, pros Boha o vedenie. Ak vnímaš rozdelenie v rodine, volaj k Bohu, aby neopustil dielo svojich rúk.

No pred tým všetkým najprv Boha oslavuj, že doviedol Cirkev až do dnešných dní. Že dal vzniknúť farnosti, v ktorej žiješ, a že sa o ňu stará až dodnes. Že vedie dejinami tvoju rodinu a nikdy ju neopustil.

Možno sa ti v mysli vynoria otázky: A čo nehodní pápeži? A čo kňazi, ktorí v našej farnosti narobili viac škody ako osohu? A čo tie bolesti v rodine, ktoré sa vlečú niekedy cez celé generácie?

Čítam teraz knihu amerického biskupa Roberta Barrona, v ktorej hovorí, že akosi sa vytráca z kresťanstva pojem Božieho trestu. Nie ako samoúčelného prejavu Božieho hnevu, ale ako nástroja nápravy a formácie, výchovy. Ak zoberieme do úvahy toto, tak si všimneme – zjednodušene povedané –, že po nehodných pápežoch vždy prišli svätci, že po slabšom kňazovi prišiel horlivejší, že bolesti v rodine sú vynahradzované mnohými požehnaniami... Sú to Božie cesty – často nevyspytateľné, ale môžeme ísť po nich z istotou, že vedú k Bohu. Ak sa pokúsime ísť mimo nich, po vlastných chodníkoch a riešeniach, môžeme sa na nejaký čas cítiť dobre, ale zablúdime...

Postav sa dnes pred Boha a pozri sa, po akých cestách ťa viedol až po dnešný deň. Vyznaj a oľutuj chvíle, keď si uprednostnil vlastné riešenia. A pros Boha o vedenie – pre konkrétne okolnosti, v ktorých žiješ. Uvidíš, že sa ti bude žiť ľahšie – možno s ťažším krížom, no bližšie pri Bohu.

Na stiahnutie

27. 8. 2017.doc

Návrat späť