prečo v Írsku nastal taký rapídny úbytok povolaní ku kňazstvu a prečo sa z tradične katolíckej krajiny, kde chodilo na bohoslužby vyše 90% katolíkov, stala krajina takmer pohanská. Odpoveď bola prekvapujúca: spôsob ohlasovania evanjelia. Páter Augustyn povedal, že Írsko bolo vždy chudobné. Preto Cirkev predstavovala Boha ako pomocníka, ako barlu, o ktorú sa dá oprieť: „Pán Boh ti pomôže." Potom prišla Európska únia a s ňou peniaze. Ľudia zistili, že barlu už nepotrebujú, lebo „pomôžu peniaze". A tak Boha opustili, lebo im nebol predstavený ako Pán, ale len ako pomocník.
Už je to vyše 30 rokov, čo som bol na evanjelizačnom stretnutí Novoapoštolskej cirkvi v Košiciach. Dodnes si pamätám, ako ma zaskočila celá atmosféra stretnutia – bolo o Ježišovi ako Pánovi, ktorý má nárok na môj život. Nie hodinu týždenne, ale 24 hodín denne má môj život patriť Bohu. Presne to sme potom ako katolíci praktizovali v podzemnej cirkvi – ohlasovanie Boha ako Pána, ako Vládcu. Ako Mesiáša, ktorý má nárok na moju vďačnosť za záchranu, vyjadrenú láskou a oddanosťou na život a na smrť.
Myslím si, že jedným z najpodstatnejších problémov Cirkvi u nás je práve spôsob ohlasovania. Keď sa v dnešnom evanjeliu Ježiš pýta apoštolov, za koho ho pokladajú ľudia, dostáva rôzne odpovede. Keď však Peter vyzná, že Ježiš je Mesiáš, muselo to ostatných zelektrizovať – lebo každý z nich vedel, čo znamená Mesiáš. Je to záchranca – pre niektorých spod rímskej nadvlády, ale pre mnohých určite zo smrti, ktorú spôsobuje hriech. A práve o toto ide – vnímať Ježiša ako záchrancu, hodného lásky. Záchrancu od čoho? „Mzdou hriechu je smrť" (Rim 6, 23)?
Spáchal si niekedy nejaký hriech? Určite áno. V tom momente si sa sám odsúdil na smrť, lebo si odmietol milovať Boha. Hriechom si mu povedal (stačí jeden!), že s ním nechceš žiť, že na neho kašleš, nech vypadne z tvojho života. Ale Boh ťa tak miluje, že ti nedovolil v tej chvíli vykonať tento tvoj rozsudok nad sebou samým. Dal ti cestu, ako sa z takej smrti dostať – ľútosť a prosbu o odpustenie pre krv Ježiša Krista – záchrancu. A s odpustením ti vždy dal aj schopnosť zmeniť život k lepšiemu.
Keď ti dnes Ježiš kladie otázku, za koho ho pokladáš, pozri sa na svoj život a buď pravdivý. Ak po hriechu ostávaš ľahostajný, ak si hovoríš, že bol len ľahký, tak sotva môžeš úprimne tvrdiť, že Ježiš je tvoj záchranca. A ak síce uznávaš, že bol ťažký, ale že na spoveď pôjdeš až na sviatky (vianočné či veľkonočné), tak asi nevieš, že hriechom sa staviaš na stranu diabla. Ak však hneď ľutuješ, lebo miluješ Boha, ak utekáš na spoveď pri prvej možnej príležitosti, dávaš najavo, že Boh je skutočne tvoj Pán, uznávaš, že ťa vykúpil a má nárok na tvoj život 24/7, ako sa to dnes populárne označuje (24 hodín denne, 7 dní v týždni).
Žijem v dedine, kde je 99% obyvateľov katolíkov. A v tejto dedine sa kradne, sú tu alkoholici, mnohí mladí žijú spolu bez sviatostného manželstva, je tu kopa rozvedených ľudí... Väčšina ľudí chodí na spoveď dvakrát do roka, na svätú omšu v nedeľu prichádza asi 25% katolíkov, z nich asi 15% ide na sväté prijímanie. Je to asi priemerný obraz života katolíkov v našej krajine. Najviac ma asi na tom štve, že sme s tým spokojní... Je to zároveň antisvedectvo – svojím životom popierame, že Ježiš je Mesiáš. Prečo sa potom čudujeme zlu, ktoré sa okolo nás deje, keď Bohu nedávame prvé miesto?
Nechcem však skončiť len konštatovaním situácie. V dnešnom žalme je veta – prosba, ktorá dáva nádej: „Pane, tvoje milosrdenstvo je večné; neopusť dielo svojich rúk." Budem ju tento týždeň často používať ako strelnú modlitbu. A vinúť sa k Ježišovi ako svojmu Záchrancovi i Pánovi. 24/7! Skús to aj ty. Je nádherné byť blízko pri Bohu. A zvlášť, ak je to na Ježišovom kríži!
Nebeský Otče, ty zjednocuješ mysle veriacich v spoločnom úsilí o dobro; pomôž nám milovať, čo prikazuješ, a túžiť po tom, čo sľubuješ, aby uprostred pominuteľných vecí tohto sveta naše srdcia boli upriamené na nebo, kde nájdeme opravdivú radosť. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.