Ja mám odmalička všetko – výchovu v hlboko veriacej rodine, sviatosti, kresťanskú formáciu aj štúdium mnohých kresťanských kníh, život v spoločenstve..., no ešte nikdy mi Ježiš nepovedal, že moja viera je veľká. Čo mala ona? Pohanských bohov, veď bola Kanaánčanka, nijaké poznanie Boha Izraela, nijaké Desatoro, žiadne obety v Jeruzaleme. A predsa ju Pán pochválil, obdivoval a vypočul. „Nech sa ti stane, ako chceš" (Mt 15, 28b).
Vnímam toto čítanie ako pokračovanie témy z minulej nedele, keď som písal o Pavlovej bolesti pre neveru jeho bratov podľa tela. Tak veľmi túžil po ich záchrane, že bol ochotný radšej sám byť odvrhnutý, len aby oni boli spasení. Dnes podobnú túžbu prejavuje pohanská žena. Tak veľmi chce dosiahnuť uzdravenie svojej dcéry, trápenej zlým duchom, že je ochotná zniesť všetko, dokonca aj najhoršie poníženie, keď Ježiš prirovnáva pohanov ku psom (nečakané z Ježišových úst, však?).
S akou ľahkosťou však žena prijala Ježišovo (zdanlivé) odmietnutie: „Pane, aj šteňatá jedia odrobinky, čo padajú zo stola svojich pánov." Vedela, kto je ona, vedela, kto je Ježiš. A najmä vedela, čo chce a chcela to za každú cenu.
A tu je súvis v minulotýždňovým textom. Spomeň si na človeka – možno z rodiny, z práce, suseda, pre ktorého chceš vyprosiť, dosiahnuť dar uzdravenia, záchrany, obrátenia. Si ochotný pre to urobiť všetko? Všetko nie v zmysle ľudských možností, ale božských: ísť za Ježišom a kričať za ním: „Zmiluj sa nado mnou, Pane, syn Dávidov, lebo ................."?
Zober si do ruky Písmo a čítaj si dnešné evanjelium (Mt 15, 21 – 28). Vži sa do situácie kanaánskej ženy a čítaj ho dookola dovtedy, kým nebudeš plakať a kričať pre nejakého strateného človeka. Kým nebudeš mať pred sebou Ježišovu tvár, ktorý ti povie: „Nech sa ti stane, ako chceš."
Pre záchranu človeka treba kričať. K Bohu a na Boha. Že ťa budú počuť susedia? No a čo? Čítal som príbeh človeka, ktorý denne kričal vo svojom byte za obrátenie svojich susedov. Všetci ho počuli cez vetraciu šachtu a mnohí z nich sa obrátili...
Tak nech sa stane!