Zamyslenie na 19. cezročnú nedeľu: Dve úlohy
Nastane definitívne rozdelenie na tých, čo budú v nebi, a tých, čo sa dostanú do pekla.
Iste je to spravodlivé. No tieto texty majú v sebe aj niečo, čo nie je povedané, ale akosi z nich vyplýva – ani jeden človek, ktorého vnímame ako nepriateľa, zlodeja, neverného sluhu, nám nesmie ostať ľahostajný. Kým je čas, sme povolaní robiť všetko pre to, aby prešli na našu stranu – na stranu tých, čo milujú Boha a zachovávajú jeho prikázania.
Toto zmýšľanie však v sebe ukrýva jedno nebezpečenstvo – sebauspokojenie. V kresťanskom živote si nikdy nesmieme myslieť, že už sme „za vodou", že sa už nemôžeme stať nespravodlivými, zlodejmi, nevernými sluhami. Vôbec totiž nevieme, aké nástrahy na nás číhajú. Diabol do nášho posledného výdychu bude robiť všetko možné, len aby nás stiahol z cesty večného života.
A tak každý deň pred nami stoja dve úlohy – byť milosrdní, plní lásky k tým, čo sú mimo, a každý deň bedlivo skúmať svoje svedomie, či sme aj my nezišli mimo.
K tomu nám veľmi môže pomôcť neustále uvedomovanie si to, čo napísal autor Listu Hebrejom: „Všetci títo umierali vo viere... a vyznávali, že sú na zemi iba cudzincami a pútnikmi. A keď takto hovoria, naznačujú, že hľadajú vlasť" (11, 13 – 14). Na jednej strane pozývame ľudí okolo nás, aby sa k nám pridali na cestu, na druhej strane skúmame svoje srdce, či sme si ho nepripútali k niečomu na zemi tak, že nám to prekáža putovať ďalej, že nám to zacláňa Ježiša.
Ako budem plniť tieto dve úlohy v týchto dňoch? Komu môžem pomôcť stretnúť Ježiša? Čo mi najviac prekáža žiť s ním naplno každý deň?
Na stiahnutie
14. 8. 2016.doc
Vytvoril Viadon, s.r.o., generuje redakčný systém NetBase