Zamyslenie na 13. nedeľu v Cezročnom období: Učeník

„Keď Kristus nevstal, vaša viera je márna... Ale Kristus vstal z mŕtvych" (1 Kor 15, 17ab. 20a).

Slovo učeník je nám síce známe, ale som presvedčený, že väčšina veriacich nemá potuchy, čo to slovo v praxi znamená. Mnohí žijú totiž svoju vieru tak, ako sa kedysi v detstve naučili (vlastne vtedy sme boli učeníkmi svojich rodičov), a možno sú presvedčení, že to úplne stačí.

Učeník je človek, ktorý uveril, že Ježiš za neho zomrel a vstal z mŕtvych, že žije a má moc naplniť jeho život tak, že ten život bude trvať večne. Keďže v to uveril, má svoj zrak neustále upriamený na živého Krista a usiluje sa žiť podľa jeho príkladu i požiadaviek.

Priznajme si, že oveľa viac ako toto žijeme podľa predpisov a prikázaní. To nie je zlé, ale je to nedostatočné. Vieme totiž, že Desatoro je vpísané do srdca každého človeka. Teda aj pohan, neveriaci človek, môže v nejakej miere žiť podľa Desatora. Kresťan sa má od neho odlišovať nie tým, že chodí do kostola a prijíma sviatosti (čo je tiež skvelé), ale tým, že žije ako Kristus. Aby som tak mohol žiť, musím Krista neustále poznávať (skrze Písmo a učenie Cirkvi), komunikovať s ním (na to je modlitba), byť ním naplnený (na to „slúžia" okrem iného najmä sviatosti) a svoje úsilie byť učeníkom konkretizovať v službe (aj na to slúži spoločenstvo). Ak sa o to usilujem a prosím o vedenie Ježišovým Duchom, žijem ako učeník. Zanechal som všetko (ako Elizeus z Abelmehuly, keď ho povolal Eliáš), Ježiš sa pre mňa stal jediným dobrom (pozri responzóriový verš), prestal som plniť žiadosti tela, lebo žijem duchovne (pozri Gal 5, 16) a na hriechy nemám čas ani chuť. Poslúcham jediného pána a ním je Pán.

Všimni si v dnešnom evanjeliu jednu vec – podmienky učeníctva stanovuje Boh, nie človek. Nemôžeš byť učeníkom, keď je pre teba niečo dôležitejšie či niekto dôležitejší ako Ježiš. To neznamená, že nemáš žiť vo svete, pracovať v ňom, požívať jeho dobrá, vytvárať vzťahy. Ale znamená to, že všetko, čo je v tomto svete, používaš, robíš, prežívaš s očami upretými na Ježiša. Mne osobne pri rozhodovaní, čo z tohto sveta môžem a čo nemôžem používať či robiť, pomáha Pavlov výrok: „‚Všetko smiem.‘ Ale nie všetko osoží. ‚Všetko smiem.‘ Ale ja sa ničím nedám zotročiť" (1 Kor 6, 12, pozri aj 10, 23).

Ak sa na cestu učeníctva vydáš, zakúsiš jednu vec – táto cesta nesmierne oslobodzuje. Na nej človek prestáva byť závislý na tom, či niečo má alebo nemá, ako na neho hľadia ľudia, či je úspešný alebo neúspešný. Jediným meradlom jeho „úspechu" je Ježišova radosť z neho ako učeníka.

Možno povieš, že to nie je pre teba, že tebe stačia prikázania. Vedz, že nestačia a nebudeš spokojný, ak ostaneš len pri nich. Lebo Ježiš vyhlásil blahoslavenstvá ako normu svojho učeníka. Ak ním nie si, tak sa ním dnes staň. Pozri sa na svoj život, zriekni sa všetkého, že ti neosoží, čo ťa zotročuje a vstúp do Ježišovej školy. Ak nevieš ako, nájdi niekoho vo farnosti, o kom si myslíš, že žije s Ježišom, a oslov ho s prosbou, aby ťa to naučil.

Na stiahnutie

30. 6. 2019.doc

Návrat späť