Zamyslenia v Roku zasväteného života - Otec

„Buďte vždy na ceste s čnosťou pútnika: a tou je radosť" (Svätý Otec František)

Som presvedčený, že Svätý Otec František urobil skvelú vec, keď vyhlásil Rok zasväteného života. Dokonca ho natiahol na 14 mesiacov a tri dni (30. 11. 2014 – 2. 2. 2016). Akoby celej Cirkvi povedal: „Vážení, dosť bolo hrabania sa v pozemských veciach, ideologických sporov a politických bojov. Cirkev sa v tom všetko nejako angažuje, ale má vyššie poslanie. Je určená pre nebo, pre večnú radosť s Bohom. Obnovme v sebe toto smerovanie, zamerajme sa na rozvoj nového života, ktorý sme prijali v krste. Veď nie sme povolaní stále v niekým súperiť a presviedčať ho o svojej pravde, ale žiť svoj ideál tak, aby našich protivníkov presvedčil náš život!" A aj na toto slúži v Cirkvi zasvätený život – ako príklad prežívaného, uskutočňovaného ideálu.

Možno si povieš, že teba sa to netýka, že žiješ v manželstve alebo si diecézny kňaz alebo si slobodný/rozvedený/ovdovený a tí „čudáci" v kláštoroch ťa nezaujímajú, nech si tento rok prežívajú oni. Veľký omyl! Rovnaký, ako keby zasvätení povedali, že ich nezaujíma nejaký Rok rodiny. My všetci totiž žijeme v Cirkvi, sme jedno telo, jedna stavba, navzájom pospájaní sviatosťami, teda samotným Kristom! „Oko nemôže povedať ruke: ‚Nepotrebujem ťa!‘ ani hlava nohám: ‚Nepotrebujem vás!‘" (pozri 1 Kor 12, 12 – 30). A tak zasvätený život je otázkou prežitia pre každého kresťana. Umožňuje nám totiž vidieť „za".

Jedna vec je totiž vedieť o našom cieli a druhá vidieť tých, ktorí pre tento cieľ žijú tak radikálne, že si zvolili, či lepšie povedali prijali povolanie od Boha byť pre nás ostatných znamením radostnej večnosti. To zaväzuje obe strany. Zasvätení musia dbať o to, aby boli dobrým znamením večného života. My ostatní zas o to, aby sme videli toto znamenie. Lebo naše oči veľmi ľahko vidia zlyhania, sklamania, nedostatky, no nevidia „za".

Takže sa navzájom potrebujeme. Zasvätení potrebujú stretávať rodiny, ktoré sú viditeľným znamením vnútorného života Najsvätejšej Trojice. Tí, čo sú povolaní k zasvätenému životu, potrebujú vyrastať v zdravej rodine a rozvinúť v sebe schopnosť takúto rodinu si založiť a viesť, aby vedeli, čoho sa svojím zasvätením zriekajú. Aby sa v nich rozvinula zdravá túžba byť znamením večnosti. Aby ich „povolanie" nebolo len reakciou na neusporiadaný rodinný život ich rodičov.

My v rodinách potrebujeme zasvätených ako trvalé pripomenutie nášho večného cieľa, aby sme sa neutopili v úsilí zabezpečiť svojej rodine živobytie. Aby sme vždy mali čas aj priestor na Božie veci...

A všetci spolu potrebujeme byť spolu :-) Teda vedieť, že v Ježišovi sme jedno telo. Že radosť či bolesť jedných je radosťou či bolesťou druhých.

Keď som tieto myšlienky v sebe objavoval a zbieral, veľmi ma oslovilo, že prvá veta, ktorú v novom liturgickom roku budeme počuť zo Svätého písma, je: „Ty, Pane, si náš otec..." (Iz 63, 16). Otec všetkých. Môj i tvoj. Sme jednej krvi – Ježišovej. On ju za nás vylial, on nám ju dal za nápoj, ktorý nás živí... V tom sme všetci rovnakí. Odlišujeme sa len konkretizáciou cesty do neba. Je úzka, tŕnistá, pritom mnohoraká, ale s jedným Sprievodcom, s jedným Pastierom, s jedným Vodcom – s Ježišom. Jeho Otec je aj náš Otec.

Keď teda začíname Rok zasväteného života, nový cirkevný rok aj nové liturgické obdobie, začnime modlitbou za seba navzájom – zasvätení za nás a my za nich:

„Ustavične vzdávam vďaky svojmu Bohu za vás pre Božiu milosť, ktorú ste dostali v Kristovi Ježišovi. Veď v ňom ste boli obohatení vo všetkom, v každom slove a v každom poznaní, tak ako sa medzi vami upevnilo svedectvo o Kristovi, takže vám nechýba nijaký dar milosti, kým očakávate, že sa zjaví náš Pán Ježiš Kristus. On vás bude posilňovať až do konca, aby ste boli bez úhony v deň nášho Pána Ježiša Krista. Verný je Boh, ktorý vás povolal do spoločenstva svojho Syna Ježiša Krista, nášho Pána" (1 Kor 1, 4 – 9).

Na stiahnutie

30. 11. 2014 A4.doc

Návrat späť