Zamyslenia na 15. cezročnú nedeľu: Plnosť darov

„Človeče, usiluj sa, namáhaj sa, trp, bojuj... A na konci sa Boh rozhodne, či tvoja námaha bola dostatočná na to, aby ťa zobral ku sebe."

Čo myslíš, je toto radostná zvesť? Vyvolávajú v tebe tieto slová nadšenie a lásku k Bohu?

„Boh sa pred stvorením sveta rozhodol, že ťa chce mať v nebi. Preto ti dal všetko potrebné, aby si cestu k nemu zvládol, dokonca ide po nej s tebou. Preto sa plný dôvery usiluj, namáhaj sa, trp, bojuj, Bohom posilňovaný a Bohom sprevádzaný." A čo toto? Vnímaš tieto slová ako radostnú zvesť?

Oddávna sa ľudstvo usiluje dostať k Bohu, zabezpečiť si večnosť. A väčšina náboženstiev si na to vybudovala vlastnú cestu, ktorá zodpovedá prvému textu. Judaizmus a najmä kresťanstvo má však inú cestu. Boh chce mať človeka pri sebe a robí všetko preto, aby tento svoj sen naplnil. Prvú cestu si predstavujem ako človeka, ktorý na zemi podskakuje a snaží sa dosiahnuť nebo, ono je však zatvorené a človek padá stále späť, veď existuje gravitácia. Druhú cestu si predstavujem ako človeka, ktorý podskakuje a snaží sa dosiahnuť nebo, ono je však otvorené a z neho sa načahuje ruka, ktorá ho k nebu dvíha. Prvý človek sa spolieha na podskakovanie, druhý na Božiu ruku. Ktorý dosiahne cieľ?

Prvý text zodpovedá ľudskej logike, druhý Božej. Aby sa naša cesta do neba stala reálnou a radostnou, potrebujeme zmenu zmýšľania – zanechať vo veci večného života ľudskú logiku (vyjadrenú napríklad reinkarnáciou) a prijať Božiu (vyjadrenú zmŕtvychvstaním Ježiša Krista).

Ohlásil si niekedy niekomu nejakú radostnú zvesť? Ako si to robil? Bol si namosúrený, len si to tak precedil cez zuby a hneď si išiel ďalej? Alebo si sa usmieval od ucha k uchu, kričal si a vyzýval k oslave?

Dnes ťa Boh povoláva za proroka – ohlasovať radostnú zvesť o tom, ako si zabezpečiť šťastný večný život. Platí však, že nemôže dať, kto sám nemá... Je pre teba vykúpenie Ježišom Kristom radostná zvesť, ktorá ti vyvoláva úsmev na tvári a núti hovoriť o nej každému, koho stretneš?

Je mi ľúto, že mi celé roky trvalo, kým som uveril v radostnú zvesť o vykúpení. Niežeby som bol predtým neveriaci. Ale oveľa viac som vnímal potrebu vlastného úsilia o dokonalosť, ako blízkosť Božieho milosrdenstva a lásky. Až keď som padol, a to poriadne, pomaly sa predo mnou začala črtať iná cesta – cesta pokánia a dôvery, že Boh je so mnou. Teraz sa to učím odovzdávať ľuďom, s ktorými žijem, s ktorými sa stretávam. Nie je to nič svetoborné, ale vnímam, ako sa Boh teší, že je v mojom srdci prvý. Veľmi túžim, aby bol prvý aj v mojich slovách i skutkoch...

„Oni šli a hlásali, že treba robiť pokánie. Vyhnali mnoho zlých duchov, pomazali olejom veľa chorých a uzdravovali" (Mk 6, 13).

Na stiahnutie

12. 7. 2015.doc

Návrat späť