Zamyslenia na 10. cezročnú nedeľu: Plačeš a zasahuješ?

„Ježiš pre svoju milosrdnú a súcitnú lásku uzdravuje chorých a súcití tiež s vdovou z Naimu, keď kriesi jej syna (pozri Lk 7, 11 – 17).

Keď otcovia komentovali tieto zázraky, nemohli hovoriť len o Ježišovom milosrdenstve, ktoré odpúšťa, uzdravuje a vracia život, pretože ich pohľad bol zároveň hlboko ekleziálny. V tejto žene videli obraz spoločenstva, ktoré žije v Kristovej láske a ktoré sa ňou šíri. Videli v nej Kristovu Nevestu, ktorej sa dotýkajú rany ľudí a ktorá sa sama – za pomoci sviatostnej milosti, odpustenia a skutkov duchovného a telesného milosrdenstva – venuje službe a pomoci ľuďom. Cirkev je Matka, ktorá žiali nad stratou svojho dieťaťa a plače nad hriechmi svojich detí, ktoré porodila v lone krstného prameňa. Zasahuje v prospech každého z nás tak, akoby sme boli jej jedináčikovia, a plače, píše svätý Ambróz, kým každé jej dieťa nevstane počas pohrebného sprievodu, na konci ktorého by ho čakal hrob s večnou smrťou" (Cirkevní otcovia o milosrdenstve, str. 19).

Toto je Cirkev – dotýkajú sa jej rany ľudí, slúži, pomáha, žiali, plače, zasahuje. Fascinuje ma, že je to už tisícročia stále tá istá Cirkev. Že nemusíme prácne skúmať jej pravosť, lebo dennodenne je dokazovaná spôsobom života, ktorý sa vo svojej podstate – modlitba, liturgia, učenie, ohlasovanie a konanie skutkov milosrdenstva – vôbec nemení. Ak by teraz prišiel k nám svätý Ambróz či ktorýkoľvek z cirkevných otcov a pozorovali by náš život, iste by videli naše neduhy (vonkajšími prejavmi často iné ako mala aj ich doba), ale celkom určite by videli, že všetko ostatné je ako za ich čias. Iste, ako jednotlivci zlyhávame, ale pokáním a zmenou života dokazujeme, že patríme Kristovi, že žijeme v tej istej Cirkvi ako on.

Prečo je to dôležité?

Lebo obraz Cirkvi v našej spoločnosti je veľmi skreslený. Žiaľ, aj v srdciach mnohých pokrstených...

Čo potrebujeme urobiť, aby sa to dalo do poriadku? Podľa citovaného textu ma (ťa) musí bolieť, keď ľudia okolo mňa (teba) nežijú s Ježišom, keď ho nemilujú. Mňa (teba) musí trápiť, keď čo len jeden človek v našej (tvojej) farnosti trie núdzu. Ja mám (ty máš) plakať, keď niekto uráža Boha a ubližuje blížnym. A ja som (ty si) povolaný zasahovať skutkami telesného a duchovného milosrdenstva. Lebo som (si) súčasťou Cirkvi, ktorá má takýto postoj. Ak však len budem (budeš) hovoriť o plači, o hriechu, o biede, ale nič nebudem (nebudeš) robiť, prezentujem (prezentuješ) Cirkev ako nedôveryhodnú inštitúciu. A ona niekedy tak vyzerá, ale nie preto, že taká aj v skutočnosti je, ale preto, že mnohí pokrstení nežijú ako kresťania.

Prorok Eliáš v prvom čítaní je tiež obrazom Cirkvi. Zasahuje síce sám, ale zasahuje v Božom mene. Aj ty sa môžeš cítiť osamotený vo svojom úsilí pomôcť, ale ak to robíš v Božom mene, stojí za tebou celá Cirkev. Nikdy pri svojich skutkoch milosrdenstva nekonáš sám za seba. Zjavuješ obraz Cirkvi, ktorá plače, žiali a zasahuje. Aj tvojimi očami, tvojím srdcom a tvojimi rukami.

Skús sa zamyslieť, aké možnosti máš na to, aby sa obraz Cirkvi v našej spoločnosti viac skvel... A potom ich realizuj.

Na stiahnutie

5. 6. 2016.doc

Návrat späť