Vďačnosť s jasotom (28. nedeľa v Cezročnom období)

Spoločne kráčať (Syn odos)

Dnešné čítania sú pre mňa akýmsi doplnením dvoch tém. Prvou je plesanie v Pánovi, o ktorom som písal pred týždňom. V nejakej forme výzvu k plesaniu nachádzame nielen v dnešnom žalme („Na chválu Božiu jasaj, celá zem; plesajte, radujte sa a hrajte – Ž 98, 4), ale aj v príbehoch prvého čítania a evanjelia. Druhou témou je akési doplnenie školy vďačnosti. Učíme sa jej od detstva. Máme prejavovať vďaku za dobro, ktoré sa nám dostalo. Ale prorok Elizeus, vlastne uzdravený Sýrčan Náman, aj uzdravený Samaritán nás učia akejsi vyššej úrovni vďačnosti. V čom spočíva?

Náman sa po uzdravení chcel odvďačiť Elizeovi určite bohatými darmi. Keď ich prorok odmietol, Námanovi „svitlo" a svoju vďačnosť sa rozhodol prejaviť ináč – vzal zeminy na dve mulice a rozhodol sa už nikdy neobetovať iným bohom, len Pánovi. Vďačnosť ako oslava Boha.

To isté urobil uzdravený Samaritán – „veľkým hlasom velebil Boha" (Lk 17, 15). Najprv zvelebovanie Boha, potom ďakovanie Ježišovi. Vedel, že dar jeho zdravia nie je dielom človeka, ale dielom Boha. Vtedy ešte nevedel, že Ježiš je Boh. Ale poznal poradie – najprv Boh, potom človek.

Učme sa to od týchto dvoch mužov, ktorí boli pre Židov cudzinci. Máme slúžiť jedine Bohu, jedine jemu prinášať obety a prejavovať svoju vďačnosť velebením. Nikdy však nezabúdajme na ľudí, cez ktorých nám Boh preukázal svoje dobrodenia. Aj im patrí vďaka.

Na stiahnutie

9. 10. 2022.doc

Návrat späť