Jóbovo vnímanie života je pohľadom
v temnote. Nečudo, veď to, čo prežíval, určite nebolo radostné, neviedlo
k spevu a plesaniu. Možno vnímame podobnosť nášho života
s Jóbovým – či už pre chorobu, nešťastie, politickú situáciu plnú
temnoty... Mordor sa mocou pokúša utopiť každú nádej.
Pohľad
evanjelia je odpoveďou nádeje – temnota (v akejkoľvek podobe) nemá posledné
slovo. Je tu Ježiš, ktorý má moc. Vyháňa zlých duchov, ozdravuje choroby
a neduhy... Do tmy preniká svetlo.
K tomu
nám dnes Cirkev predkladá výzvu žalmistu – máme chváliť Pána, lebo uzdravuje
skľúčených srdcom. To znamená nielenže neostávať v pohľade Jóba, nielen
žiť v nádeji, že aj v našom probléme (chorobe, neduhu, zle,
temnote...) zasiahne Ježiš, ale priamo chváliť Boha, akoby vopred, skôr, ako
uvidíme jeho zásah. Lebo veríme: Boh sa ujíma tichých a hriešnikov
ponižuje až po zem.
Takáto
viera je náročná. Lebo veriť aj vtedy, keď temnota v nejakej podobe zahaľuje
našu myseľ, telo, spoločnosť, si vyžaduje každodenný zápas o to, aby sme
temnote nepodľahli. Mne napríklad veľmi pomáha nová slovenská verzia Cohenovho Aleluja.
Slová Daniela Heviera o Dávidovi, ktorý spáli harfu, lebo už nik nepočúval
jeho chvály, a hneď potom o chlapíkovi na dne, ktorý spieval aleluja
a k nemu sa pridalo pár stroskotancov, sú nesmierne potešujúce
a jasne ukazujú, že „vo všetkom je nejaká trhlina, ktorou dnu preniká
svetlo" (to sú Cohenove slová). Spev aleluja môže byť takým svetlom.
Tak aj
naša viera v temnotách tohto sveta je trhlina, s ktorou Mordor
nepočíta. Veriaci človek si uchováva svetlo, lebo vidí „za". Vidí za smrť, vidí
za tragédiu, vidí za bezmocnosť, vidí za spupné reči politika a cez
trhlinu jeho viery sa dostáva svetlo tam, kde si temnota myslí, že má
neobmedzenú moc.
Poďme
ohlasovať toto svetlo. Volá sa Ježiš a je tu s nami. Začnime spievať
aleluja, vesmír sa bude otriasať a tma zmizne, keď zažiari svetlo našej
viery. Ježišovo svetlo.