Listy Božím domácim (pozri Mt 10, 24)
„A v nikom inom niet
spásy, lebo niet pod nebom iného mena, daného ľuďom, v ktorom by sme mali
byť spasení" (Sk 4, 12). Najradšej by som tu tento verš napísal aspoň
stokrát, aby sa zapísal hlboko nielen do pamäte, ale najmä do srdca každého,
kto tento text číta. Prečo?
Lebo okrem
Ježiša nám nikto v celom vesmíre nemôže darovať večný život, odpustenie
previnení a víťazstvo nad zlom. Nikto okrem Ježiša nás nemôže povýšiť zo
stavu stvorení do stavu Božích detí. A to úplne zadarmo. Toto je spása!
Keď som kedysi
dávno prvý raz počul vetu, že Ježiš je riešením všetkých problémov, pokladal
som ju skôr za výplod prehnanej zbožnosti než za pravdu. Keď ju píšem dnes,
viem, že je to tak. Mnoho kresťanov však tomu neverí... Hľadáme spásu
v peniazoch, v zdraví, v kariére, v moci... Toto všetko
môže byť skvelé, ak to dobre používame, ale nič z toho nám nedá radostnú
večnosť. Sú to len prostriedky, ktoré máme k dispozícii a ktoré máme
správne používať! Cieľ je „za nimi" – a je ním Ježiš.
A práve
toto je skvelé – že my svoj cieľ dosahujeme každý deň. Každý deň môžeme žiť
s Ježišom, ktorý nás vedie týmto životom, v jeho všednosti
a každodennosti. Kiežby som to vedel žiť – lepšie, dôslednejšie,
ochotnejšie. Nejde mi to. Naučil som sa však jednej veci – Boh odo mňa nečaká,
že mi to pôjde. Čaká, že budem s ním, aj keď mi to nepôjde. Je Otec –
nečaká od svojho dieťaťa výkony, ktorých nie je schopné, ale čaká, že sa ho
dieťa bude držať za ruku.
Moja pýcha to
nevie zniesť – pýcha totiž očakáva dokonalosť, aby mohla byť pyšná. Ak
dokonalosť nedosahuje, robí výčitky a stáva sa z nej zranená pýcha,
ktorá ma oberá o radosť, lebo si myslím, že nie som dosť dobrý na to, aby
ma Boh miloval, lebo mám výčitky, že mi to nejde. Vtedy ma však viera
v to, že Ježiš je mojou spásou, že vďaka nemu som Božím dieťaťom, vedie
k tomu, že sa pevnejšie chytím Otcovej ruky...
Možno som to
napísal zložito. Ale hádam pochopíš – nejde o dokonalosť, ale
o vzťah.