Slová večného života (21. nedeľa v Cezročnom období)

Listy Božím domácim (pozri Mt 10, 24)

Dnešnou nedeľou sa končí čítanie 6. kapitoly Jánovho evanjelia. A končí sa zvláštne. Po Ježišovej reči o chlebe života mnohí odchádzajú, akoby sa nechceli sýtiť, akoby Ježišova ponuka bola príliš náročná. Aj samotní apoštoli stoja pred dilemou: ostať alebo odísť? Sám Ježiš sa ich na to pýta.

Apoštoli ostanú. Kam by išli, kto iný im môže dať slová večného života?

Počas týchto týždňov som so záujmom čítal komentáre istého kňaza k čítanému textu, ktorý tvrdil, že Ježiš nehovorí ani tak o Eucharistii, ako o slove a obete. Jeho pohľad mi akoby otvoril nový rozmer tohto textu, mimoriadne dôležitý práve v súvislosti so svätou omšou, teda so slávením Eucharistie. Akosi sme navyknutí, že sa sýtime Oltárnou sviatosťou, ale možno zabúdame, že predtým sa potrebujeme nasýtiť slovom. Slovom večného života. Akoby sme Božie slovo nebrali celkom vážne. Veď aj keď „hodnotíme" svätú omšu, o kňazovom príhovore hovoríme oveľa častejšie ako o čítaniach, ktoré pred kázňou zazneli...

Keď sa z tohto uhla pozerám na „covidovú dobu", prichádza mi na um, že Boh nás ňou chce naučiť oveľa intenzívnejšie sa sýtiť jeho slovom. Bibliu máme doma, nikto nám ju nezobral (zatiaľ), nikto ju nevymazal z webových stránok (zatiaľ), nuž máme k nej prístup 24 hodín denne. Pokrm Božieho slova. Ak nám pandémia znovu obmedzí účasť na slávení Eucharistie, nenariekajme, ale sýťme sa slovom. A robme to už oddnes, aby sme mali tento návyk, keď prídu lockdowny a obmedzenia. Je to oveľa užitočnejšie ako nariekať...

Všimnime si starozákonný ľud. Jozue im dal na výber – žiť s Pánom alebo žiť s bohmi okolitých národov. Ľud si vybral Pána. Aj my sme často postavení pred podobný výber, hoci si to možno neuvedomujeme: zmýšľať ako Ježiš (teda žiť s Pánom) alebo zmýšľať ako svet (teda prijať bohov pohanov). Ježiš nám dáva slová večného života, svet nám ponúka šomranie, hundranie, vzburu, odpor, protesty, odmietanie...

Všimnime si tiež postoj žalmistu. Hneď v úvode žalmu tejto nedele zdôrazňuje: „Pána chcem velebiť v každom čase" (Ž 34, 2). Chápeš? „V každom čase"! Nemôžem na niekoho nadávať (na vládu, na vedcov či lekárov, na politikov..., na suseda či učiteľa...) a zároveň „v každom čase" velebiť Pána.

Ježiš má slová večného života. Je na tebe, či si ich vyberieš a budeš sa nimi sýtiť. Či radšej ostaneš hladný (a ušomraný...)?

A ešte jedna vec. Ak chceme prijímať Eucharistiu, predtým sa sýtime slovom a prinášame obetu. Nie pár centov v nedeľu do zvončeka, čo pre drvivú väčšinu ľudí nie je nijaká obeta. Ale obetu trpezlivosti, ochoty znášať utrpenie (koľkí kresťania šomrali, aké nepríjemné je antigénové testovanie, no asi málokto pritom myslel na Ježiša, ktorému klincami prerazili ruky a nohy)...

Čo bude tvojou obetou pri najbližšej svätej omši?

Na stiahnutie

22. 8. 2021.doc

Návrat späť