Už niekoľko dní mi chodí po rozume
jedna poľská pieseň, ktorú sme často vnímali ako akýsi „bojový" spev. Volá sa Revolúcia.
Nikdy nebola preložená do slovenčiny, takže uvediem len svoj preklad prvej
slohy: „Dokola cez celý svet Duch svojou mocou veje. Dokola cez celý svet, jak
riekol prorok, tak sa deje. Aleluja. Dokola cez celý svet kráča mohutná
revolúcia: Božia chvála vznáša sa k hviezdam jak hukot mohutných vôd."
Ďalšie slohy sú len obmenou tejto prvej, keď slová „dokola cez celý svet"
v druhej slohe nahrádza vyznanie: „Aj v mojom srdci Duch svojou mocou
veje," v tretej je otázka: „Aj v tvojom srdci Duch svojou mocou
veje?" a vo štvrtej volanie: „Ó, nech v nás oddnes Duch svojou mocou
veje!"
Pri
prežívaní synodálnej cesty na úrovni farnosti aj diecézy mám neraz dojem, že
presne toto sa teraz deje – revolúcia. Pod vedením Svätého Otca preskúmavame
naše cesty, hľadáme dobré chodníky a skúšame po nich kráčať (Jer 6,
16). Veľmi som si to uvedomil v súvislosti s tým, ako sa dnes v Skutkoch
apoštolov píše o úžase ľudí, ktorí na Turíce počuli apoštolov, každý
vo vlastnom jazyku, rozprávať o veľkých Božích skutkoch.
Keď sa
spätne pozerám na cestu, ktorú sme už v synode v spoločenstvách
v našej farnosti prešli, začínam vnímať, ako sa Cirkev dokáže pod vedením
Ducha prihovoriť úplne odlišným ľuďom a osloviť im srdcia. Niektoré
preberané témy vyzerali ťažko a ani sme nevedeli, na čo sa vlastne pýtajú.
Ale keď sme sa modlili, čítali Písmo a delili sa o to, čo nám Božie
slovo hovorí, postupne sa nám objasňovali aj jednotlivé témy a vždy sa
našiel niekto, kto povedal niečo zmysluplné, čo sme mohli vložiť do postrehov
z našich stretnutí. Duch hovoril k ľuďom rôznych stavov, profesií
i povolaní, od študenta strednej školy po dlhoročných dôchodcov. Každý
tému chápal svojím spôsobom a spolu sme sa obohacovali rôznosťou pohľadov
a názorov.
Asi si
tie stretnutia idealizujem, ale vnímam ich ako takú malú revolúciu Ducha. Som
veľmi vďačný každému z farnosti, kto pozvanie prijal a vytrvalo sa
zúčastňoval na modlitbách, čítaní Písma i na delení sa o svoje srdce
a zmýšľanie. Pokladám za veľmi dôležité, že pokiaľ sa len dalo, tak sme
vždy mali stretnutia po svätej omši, takže boli sme účastní aj na „lámaní
chleba" (pozri Sk 2, 42).
Synodálne
stretnutia sú pre mňa potvrdením, že Cirkev hovorí všetkými jazykmi. Hovorí
jazykom intelektuálov aj robotníkov, študentov aj lekárov, mladých
i starých... A nehovorí týmito jazykmi len pri kázňach
v kostole, ale aj pri stretnutiach, kde spolu hľadáme Božie cesty
a učíme sa po nich kráčať.
Každému
želám, aby takúto revolúciu Ducha prežíval. Je to jednoduché. Stačí sa
stretnúť, modliť sa, čítať Písmo a vnímať, „čo Duch hovorí cirkvám" (Zjv
2, 7). Je to náročné, lebo treba chcieť. Treba chcieť!