Rozmýšľam nad tým, že keď Izrael
dostal skrze proroka Izaiáša také veľké, vznešené a mocné prisľúbenia,
prečo sa nenaplnili? Prečo namiesto toto, aby bol „žiarivou korunou v Pánovej ruke, kráľovským
vencom v ruke svojho Boha" (Iz 62, 3), bol odlomený z kmeňa olivy (pozri
Rim 11)?
Iste, Boh Izrael privedie,
naštepí späť. No odlomil ho, lebo neplnil svoje poslanie. Izrael mal byť svätým
národom, kráľovstvom kňazov – teda svojím výnimočným, svätým životom mali
priťahovať ostatné národy k pravému Bohu a svojou kňazskou úlohou –
prinášaním obiet – mali pohanom priniesť spásu. No Izrael sa zameral na seba
a videl len svoje vyvolenie, no nie svoju úlohu.
Teraz je našou úlohou – úlohou
Cirkvi – žiť ako vyvolený, svätý národ, ako kráľovstvo kňazov, aby sme splnili
úlohu, danú pôvodne Izraelu: priniesť pohanom spásu. Lebo na to sme boli
povolaní k životu s Bohom. Ak sa zameriame na seba – na svoju vlastnú
spásu, no zabudneme na ľudí okolo seba, aj my môžeme byť odlomení. Nie celá
Cirkev, ale jednotlivci či miestne cirkvi, ako sa to už neraz stalo
v dejinách. Stačí sa pozrieť na dnešné Turecko či severnú Afriku, kde
kedysi boli prekvitajúce cirkvi. A možno stačí pozrieť sa na najbližšie
okolie – kým pred 40-50 rokmi sa všetci susedia usilovali žiť podľa Božieho
zákona, dnes je tvoj dom a tvoja rodina možno osamotená v mori
pokrstených pohanov.
Ako máme svoju úlohu plniť?
V podstate jednoducho. Žalmista hovorí: „Spievajte Pánovi pieseň novú!"
Nový človek žije novým životom a spieva novú pieseň. O čom spieva
tvoj život? O Ježišovi? O tom, že Pán kraľuje? Alebo „spieva"
o sporoch, svároch, hádkach, krikoch, rúhaní, smilstve, pornografii...?
Žalmista hovorí: „Zvestujte
jeho spásu deň čo deň." Len ten, kto si je vedomý svojej spásy, môže ju
ohlasovať iným. Vieš, že si zachránený? A z čoho si zachránený? Ak to
vieš, nemôžeš mlčať.
Žalmista hovorí: „Klaňajte sa
Pánovi v posvätnom rúchu." Posvätné rúcho je čisté srdce, duša očistená od
hriechov. Ten, kto zažil bytostne takéto očistenie, tak padá pred Bohom na
kolená a klania sa... Aj ty si bol očistený v krste, preto
nezotrvávaj v hriechu, ale klaňaj sa Pánovi. Hneď teraz nechaj čítanie
a pokloň sa Pánovi. Ak treba, vyznaj svoj hriech, ľutuj a zmeň svoje
zmýšľanie ako súčasť poklony Pánovi
Vieš, čo bude výsledkom? Budeš
hlásať medzi pohanmi: „Pán kraľuje!" (Ž 96, 10).
Ak sa toho bojíš, nech ti je
povzbudením, že nie si na to sám. Určite je v tvojom okolí niekto, kto sa
tiež pokúša ohlasovať (možno aj slovom): „Pán kraľuje!" Spoj sa s ním
a hlásajte spolu. Hlas (život) dvoch je silnejší ako hlas (život) jedného.
Niekto vás začuje/uvidí a pridá sa. Bude kráčať spolu (syn odos),
budete spievať novú pieseň a „Pán bude každý deň rozmnožovať
tých, čo majúbyt' spasení" (porov. Sk 2, 47).
P.S. Keď si prečítaš dnešné evanjelium o svadbe
v Káne (Jn 2, 1 – 11) a spojíš si ho s prvým čítaním
a žalmom, uvidíš, ako je Ježišov zázrak volaním: „Pán kraľuje!", ale aj
výzvou pre učeníkov uveriť a žiť novým životom. A tak sa aj stalo (Jn
2, 11). Možno uvidíš ešte všeličo iné, lebo toto evanjelium je veľmi bohaté na
Božie dary.