Každodenný
život s Ježišom, počúvanie a poslúchanie jeho hlasu spôsobuje, že to,
čo prorok či žalmista v dnešných čítaniach označujú ako budúcnosť, môže
byť v mojom srdci ako realita tu a teraz. Veď všetko to, čo Izaiáš
označuje ako idylický obraz mesiánskych časov, je v mojom vnútri
skutočnosťou, ak si uchovávam dar Božieho pokoja. A keď žalmista hovorí
o prekvitaní spravodlivosti a plnosti pokoja v budúcich dňoch
spravodlivého kráľa, moje prežívanie prítomnosti Boha v mojom srdci mi
dosvedčuje, že tento pokoj je už tu. V srdci úbožiaka, bedára, chudobného,
toho, ktorý patrí Pánovi.
Do najbližšej búrky...
Práve pre tie búrky na jednej strane stále vnímam
milosť, ktorej sa mi dostáva, na strane druhej vyvíjam (alebo sa aspoň o to
pokúšam) všetko úsilie potrebné na to, aby ma búrky, ktoré mi dennodenne
prináša život v tomto svete, nezmietli a neobrali ma o ovocie
pokánia, ktoré už z Božej milosti prinášam.
Vedzme však jedno – Boh od nás nečaká divadlo, nečaká
vonkajšie skutky pokánia bez vnútorného obrátenia a zmeny života. Keď nám
dnes cez Písmo ponúka obraz toho, čo môžeme prežívať, zároveň načrtáva cestu –
prinášať ovocie hodné pokánia.
Nájdem si dnes niečo, čo ma v mojom vnútri
znepokojuje, a vytrhnem to. Ak sa vo mne rozmnoží pokoj, som na dobrej
ceste. A tak môžem robiť každý deň. Ak nič na trhanie nenájdem, niečo vo
svojom vnútri zasadím... Možno tak prinesiem Boží pokoj aj tým, s ktorými
žijem.