Ôsma nedeľa v cezročnom období: dôverovať

Dôvera. Bohu možno dôverovať. Stopercentne. Ale...

Moja skúsenosť mi hovorí, že Boh ma nikdy nesklamal. Za jednej podmienky – ak som dokázal čakať na jeho konanie, na jeho riešenie. A práve čakanie pokladám za najťažšiu časť dôvery Bohu. Pritom som neraz zažil, že ak som dokázal čakať do poslednej chvíle, ak som sa nezahrabal vo vlastných riešeniach a nestratil na svojich cestách, Boh mi vždy dal to, na čo som čakal, čo som potreboval.

Pri tomto si však uvedomujem ešte niečo – ak som aj nečakal a urobil som veci tak, ako som najlepšie vedel, hoci niekedy to bola voľba menšieho zla, Boh potom na mňa niekde čakal a znovu mi ponúkal svoje riešenia. Akoby mi povedal: „Zakomponoval som tvoje rozhodnutia do svojich plánov a rátam s nimi. Ponúkam ti takýto nasledujúci krok..."

Texty, ktoré túto nedeľu čítame pri svätej omši, majú nesmiernu moc osloviť nás (ako všetky texty Písma) a vzbudiť dôveru. „A keby aj ona [matka] zabudla, ja na teba nezabudnem" (Iz 49, 15). „Iba v Bohu spočiň, duša moja, lebo len on mi dáva nádej" (Ž 62, 6). „A kto z vás si môže starosťami pridať čo len lakeť k svojmu životu?" (Mt 6, 27). Dobre sa to počúva. Je dobre vedieť tieto slová aj naspamäť, aby nám ich Boží Duch mohol pripomenúť, keď sa ocitneme v tiesni. Je výborné opakovať si ich, keď čakáme, že dostaneme to, čo potrebujeme pre život. Aby sme namiesto čakania nezačali uskutočňovať vlastné riešenia. Hej, Boh aj tie v konečnom dôsledku zakceptuje, ale za akú cenu pre nás! Namiesto priamej cesty nás potom musí viesť k nášmu cieľu (či čiastočnému, alebo konečnému) obchádzkou, okľukou, obrazne povedané cez divočinu, lebo sme zišli z jeho cesty.

Čakanie však neznamená pasivitu, sedenie! Nie, znamená to neustálu aktivitu. Napríklad modlitbu, pri ktorej sa usilujem zachytiť Boží hlas. Čítanie kníh, časopisov, textov, ktoré by mi mohli vyjasniť, ako ďalej. Rozhovory s manželkou. Stretávanie sa s kňazmi či priateľmi, ktorým dôverujem a viem, že sú Božími priateľmi – aj cez nich mi Boh môže ukázať, čo v danej veci urobiť. Tiež pozornosť pri „náhodných" stretnutiach aj s možno celkom neznámymi ľuďmi – nikdy neviem, ako a kde sa mi Boh prihovorí v mojom čakaní. A to všetko, samozrejme, popri plnení si každodenných povinností!

Čakanie ma unavuje a niekedy Bohu vyčítam, že ma nechá tak dlho čakať. Dnes mi na takú výčitku povedal, že nemám pokoj srdca, preto ho nemôžem počuť. A to ma zastavilo v mojej túžbe mať všetko urobené, vyriešené. Potom mohol vzniknúť tento text...

Viem, že Bohu možno stopercentne dôverovať. Ale zakaždým, keď čakám na jeho riešenie, si to musím nanovo v sebe prebojovať. Márne si pripomínam, že ešte nikdy ma nesklamal, vnútro sa búri a núti ma ísť vlastnou cestou. Je to boj na život a na smrť. Lebo nechcem zablúdiť. Ale je to lákavé urobiť si po svojom... Pane, zmiluj sa!!!

Prosíme ťa, všemohúci Bože, daj, aby sa život na zemi rozvíjal v pokoji podľa tvojej vôle a aby tvoja Cirkev mohla nerušene a radostne plniť poslanie, ktoré si jej zveril. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

2. 3. 2014 A4.doc

Návrat späť