priniesli dieťa Ježiša do chrámu, aby tam vykonali obrad očisťovania Panny a vykúpenia Prvorodeného. Mňa však upútali dve zdanlivo okrajové osoby – Simenon a Anna. Fascinuje ma, že prišli v pravú chvíľu na správne miesto. Ináč by sme dnes o nich nič nevedeli. Ako to, že tam boli? Mali len „šťastie", bola to „náhoda"?
Dve veci mi hovoria, že nie, že ich miesto v evanjeliu je plne zaslúžené. Simeon „očakával potechu Izraela" a Anna „slúžila pôstom a modlitbami" (Lk 2, 25. 37). Neboli to pasívni starí ľudia, ktorí čakali na smrť. Nie, každý deň žili v očakávaní Božích vecí a službe Bohu.
To je cesta! Očakávať. Že na čo? Príde Ježiš! Slúžiť. Že komu? Ježišovi v človeku, s ktorým práve som. A ak som práve sám, tak Ježišovi, ktorý je vo mne.
Poviem ti o službe, ktorú môžeš konať napríklad pri každej svätej omši, väčšinou počas svätého prijímania. Ľudia napríklad spievajú slová piesne svätého Tomáša Akvinského Klaniam sa ti vrúcne... Spieva sa v nej: „Srdce moje tebe sa len oddáva..." A sedia, na prijímanie nejdú... Klamú, ani si to neuvedomujú. Dnes by sme „moderne" povedali, že zavádzajú. Jedno hovoria, iné robia. Veď ak by to bola pravda, urobili by všetko preto, aby nezotrvávali v hriechu. Nečakali by do najbližších sviatkov, ba ani do najbližšieho prvého piatku, ale hneď by si vzbudzovali ľútosť nad spáchaným hriechom, konali by pokánie a potom radostne prijali Ježiša do srdca v Eucharistii. Ich slová a ich život by boli v súlade. A v čom môže byť tvoja služba? Že sa pokúsiš milovať Ježiša v srdciach tých ľudí, čo klamú...: „Ježiš, môj Ježiš, trpíš v srdci tohto človeka, ktorý nekoná podľa toho, čo spieva. Milujem ťa za neho a prijímam ťa v jeho srdci, aby si sa v ňom cítil milovaný. Kiež by ťa aj on raz radostne prijal vo svojom srdci."
Túto službu však môžeš konať aj inokedy – napríklad pri sledovaní správ, keď v mnohých hrozných situáciách Ježiš nie je milovaný. Alebo keď sa modlíš za tých politikov, z konania ktorých je jasné, že Ježiša nemilujú – lebo napríklad zastávajú zákony, ktoré sú prejavom kultúry smrti...
A poviem ti niečo o svojom očakávaní, ktorému sa pomaly, veľmi pomaly učím. Keď idem na svätú omšu, očakávam, že mi tam Boh niečo povie, že sa s ním stretnem. Je to náročné učenie sa, lebo liturgiu veľmi dobre poznám a v podstate ma pri nej nemá čo prekvapiť. Práve preto sa usilujem vzbudiť v sebe postoj očakávania. Ak to skúsiš, výsledkom môže byť napríklad spomínaná služba.
Pápež František kedysi povedal, že byť kresťanom znamená byť človekom očakávania. Ak si dobre pamätám, hovoril to rehoľníkom, pričom sa ich opýtal, či sú ich kláštory domami očakávania. Alebo je všetko už len rutina. Keď si to rozmením na drobné a aktualizujem pre seba, tak si aj pre svoj život laika môžem položiť otázku, či je v mojom stereotypnom živote priestor na očakávanie. Či človek, ktorý za mnou príde s nejakou požiadavkou alebo prosbou (hoc aj prostredníctvom e-mailu), je pre mňa prichádzajúci Ježiš, alebo len niekto, kto ma otravuje a vyrušuje v najnevhodnejšiu chvíľu. Či mu ochotne poslúžim, vidiac v ňom Ježiša, alebo si pohundrem, čo nešiel za niekým iným. Poslal by si preč Ježiša od svojich dverí, keby prišiel o niečo poprosiť?
Že čo to má spoločné s očakávaním? Nuž je to tréning. Čakám na Ježiša a kým príde, nacvičujem si, čo budem robiť, keď príde. Chcem ho prijať s radosťou, s piesňou v srdci i na perách, v pokoji a s dôverou. A to nielen pri najbližšej svätej omši v Eucharistii, ale aj vo chvíli smrti alebo jeho druhého príchodu.
Keď dnes v modlitbe dňa prosíme o obnovu života a zmýšľania, o očistenie nášho vnútra, tak to súvisí aj s naším očakávaním a službou – vlastne chceme, aby Boh v nás videl a spoznal svojho Syna. Teraz i na konci.
Všemohúci a večný Bože, tvoj jednorodený Syn prijal našu ľudskú prirodzenosť a dnes ti bol obetovaný v chráme; pokorne ťa prosíme, obnov náš život a naše zmýšľanie, aby sme aj my mohli s čistým srdcom predstúpiť pred tvoju tvár. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.