Sme jeho ľud..." (Ž 100).
Pánov ľud. Veríme, že sa o nás stará. Že jeho starostlivosť je viditeľná,
hmatateľná, lebo ako ľudia ju potrebujeme vnímať nielen „duchovne", ale aj
zmyslami, telesne. A práve to je dôvod, prečo sa odvážim snívať
a trochu opísať svoju predstavu budúcnosti našej miestnej cirkvi.
Vývinom
počas dejín sa stalo, že v našich podmienkach je celá starostlivosť
Dobrého pastiera o jeho ľud zverená do rúk pastierov – kňazov. Iste to
bolo niekedy skvelé riešenie, ale dnes je jasné (dúfam, že nielen mne), že je
to neudržateľný stav. Nestačí totiž pastorácia „zvonenia" – určíme časy svätých
omší, spovedania, budú zvoniť zvony a ľudia prídu. Lebo všetci sme
svedkami, že tých, čo prídu, je čoraz menej. Niežeby zvonenie nepočuli, ale už
ich to nezaujíma. Možno prídu, keď sa vo farnosti vymení kňaz alebo sú misie,
no po pár nedeliach znovu zľahostajnenú, lebo...
V synodálnych
materiáloch (Prípravný dokument) je napísané, že cieľom synody je „dať
vypučať snom". Tak tu jeden je – o službe pastiera:
Farnosť ako spoločenstvo
spoločenstiev. Čo to znamená? Farnosť pasie nie sám kňaz (prípadne
viacerí), ale spoločenstvo formovaných zodpovedných, ktoré sa stretáva na
týždennej báze pod vedením kňaza. Každý z členov tohto spoločenstva má
svoje spoločenstvo zodpovedných na nižšom stupni, ktorých formuje – opäť na
týždennej báze – ku konkrétnej službe vo farnosti. Takáto štruktúra sa môže
rozvetvovať podľa potrieb danej služby. Akej? Služba evanjelizácie, služba
uvádzania dospelých do kresťanskej zrelosti (tzv. OICA), služba katechizácie
(deti, mládež, dospelí, manželia, rozvedení, starší ľudia...), služba slávenia
liturgie (v rámci nej napríklad služba usporiadateľská, služba upratovania,
služba lektorov, služba akolytov, služba spevu, služba spoločných modlitieb
veriacich, služba daru), služba charity, služba spravovania farského majetku,
služba modlitby (v jej rámci služba uzdravovania)... Dôležitým princípom je to,
že do služby sa dorastá formáciou a rozlišovaním daru, poverenie na ňu
dáva kňaz na základe odporúčania jeho spoločenstva zodpovedných.
V takomto
modeli farnosti sa nik z farnosti nestráca, lebo všetci, ktorí sú zdanlivo
mimo, sú objektom záujmu služby evanjelizácie. To sú ľudia prvého kontaktu,
osobitne formovaní pre zvestovanie Ježiša. Ak niekto odovzdá svoj život Kristovi,
prijme ho ako svojho Pána a Spasiteľa, nie je ponechaný sám na seba, ale
dostane sa do spoločenstva tých, čo sa pripravujú na prijatie iniciačných
sviatostí (OICA) alebo – ak už sviatosti „majú" – do formačných katechetických
kurzov, kde sa učia žiť svoju vieru, dozrievať v nej a nachádzať
svoju špecifickú službu v rámci farnosti.
V tomto
veľmi stručne opísanom modeli je služba Dobrého pastiera zverená každému. Samozrejme,
v inej miere kňazovi, ktorému ostáva hlavná zodpovednosť, v inej
miere laikom, ktorí preberajú zodpovednosť za nejaký úsek pastorácie. Ale je
isté, že len takto sa dá dosiahnuť, aby každý vo farnosti osobne zakusoval
starostlivosť Dobrého pastiera cez konkrétnych „pastierov", ktorí sa
o neho starajú a pomáhajú mu dostať sa na dobré pašienky.
Možno
aj ty chceš dať vypučať snom. Synoda na to dáva skvelý priestor. Zapoj sa.
Neboj sa. Nedaj sa odradiť. Keď som si prečítal, čo som vyššie napísal, prvá
vec, čo mi napadla, bola odradzujúca myšlienka: „Myslíš si, že sa to dá?"
Presne to si myslím. Možno tri skupiny, ktoré sme v našej farnosti kvôli
synode vytvorili, sú prvým krokom tým smerom. Keď Ježiš ako Dobrý pastier ide
spolu s nami (pozri logo synody), tak nám ukáže aj druhý, tretí či 153.
krok.