SK | DE | EN
mapa stránok | RSS

Facebook RSS Google+ Twitter YouTube

Aká jednoduchá cesta sa nám dnes ponúka v biblických čítaniach – milovať Boha a blížnych. To znamená nerobiť nič zlé a robiť všetko dobré. Každý deň sme na tejto ceste v každodenných udalostiach, pri rozhodovaniach pre také či onaké dobro, pri odmietaní zla v akejkoľvek podobe.

Keď chcem niekoho priviesť k Ježišovi, tak mu predkladám práve túto cestu. Pozývam ho, aby začal milovať tak, ako je on milovaný. Samozrejme, je na mne, aby som mu takú lásku aj prejavil. Preto pred evanjelizáciou je vždy predevanjelizácia, pri ktorej s ľuďmi (niekedy aj roky) vytváram vzťahy, aby som im svojou dobrotou ukázal, ako veľmi ich Boh miluje a ako veľmi mu (aj mne) záleží na tom, aby žil večne – a šťastne.

Keď sa pred týždňom končila synoda, bol som veľmi rád, že napokon neriešila všetky tie sporné otázky a problémy, ktoré sa pri stretnutiach na rôznej úrovni v Cirkvi vynárali. Naopak, zamerala sa na niečo oveľa podstatnejšie. Vyjadrujú to tri slová – spoločenstvo, spoluúčasť a misia. V podstate nás synoda žiada, aby sme sa začali stretávať v (malých) spoločenstvách, kde sa delíme o svoju vieru (i zlyhania), kde sa učíme hovoriť o svojom vzťahu s Ježišom. Zároveň pritom preberáme zodpovednosť za to, aby tieto stretnutia boli obohacujúce – teda nie sme len pasívni poslucháči, ale sami otvárame svoje srdce a dávame k dispozícii poklad nášho osobného stretávania sa s Bohom. Tým máme aj účasť na formovaní a budovaní viery iných. A takto zakorenení v Kristovi preberáme zodpovednosť aj za svoje poslanie – misiu – ohlasovať Ježiša iným. 

Táto postupnosť je veľmi dôležitá. Ak sa totiž nenaučíme prežívať svoju vieru v malom spoločenstve Cirkvi, ako budeme ohlasovať Ježiša a jeho vykúpenie ľuďom, ktorí o ňom nič nevedia? A takých ľudí aj u nás neustále pribúda... Zároveň sa takouto formačnou prácou odbúravajú tri problémy, ktoré Svätý Otec František pomenoval pri začiatku tejto ostatnej synody – individualizmus, imobilizmus a indiferentizmus. Prestaneme vidieť len seba, pohneme sa, začneme spolu kráčať a meniť to, čo zmeniť treba, a napokon sa začneme aktívne (nie klebetením) zaujímať o život Cirkvi, ktorej živými údmi sme...

Rozpísal som sa trochu viac, ale pri téme lásky k Bohu a k blížnemu veľmi intenzívne vnímam, že k tejto láske v našich dňoch podstatne patrí pohnúť zo zaužívaných koľají (pasivity, ničnerobenia) a dávaním dostať našu vieru na výslnie našej spoločnosti. Ináč zahynieme. Možno už za štyridsať dní (Jon 4, 3).