Iniciatíva je na strane Boha. On
začína prvý. To on sa prihovára Samuelovi, ktorý ho nepozná, nepozná jeho hlas,
hoci žije priamo v Pánovom chráme. No poučený múdrym starcom sa učí
počúvať Pánov hlas a Písmo hovorí, že „ani
jedno jeho slovo nepadlo na zem" (1 Sam 3, 19). Je to fascinujúci príbeh.
No o nič menej fascinujúci
je aj príbeh Jána a Ondreja. Ich život bol zrejme dlho časom čakania na
Mesiáša. Aj preto sa pridali k Jánovi a stali sa jeho učeníkmi, lebo
chceli byť blízko, keď sa Mesiáš zjaví. Možno spočiatku si aj oni o Jánovi
mysleli, že on je tým vyvoleným. No Ján ich nenápadne usmerní a ukáže na
Ježiša. Tí dvaja neváhajú, idú za ním a oslovia ho. Čas čakania sa
skončil: „Našli sme Mesiáša!" (Jn 1, 41).
Akoby veľkým oblúkom cez
stáročia spája texty o týchto Božích mužoch žalmista. Hovorí o čakaní
na Pána i o naplnení čakania: „... on sa ku mne sklonil" (Ž
40, 2b). Zároveň však žalmista hovorí o niečom, o čom Samuel ani prví
učeníci nemali ani potuchy pri prvých stretnutiach s Bohom – o ich
poslaní: „Do úst mi vložil
pieseň novú" (v.
4a). Stretnutie s Bohom naplnenie túžby po Pánovej blízkosti totiž
rozozvučí srdce, ktoré už nemôže mlčať a svedčí o skutkoch, ktoré Boh
koná.
Takéto uvažovanie vo mne
roznecuje túžbu počuť Boha. Budem čakať, lebo nič iné mi neostáva. Možno sa ku
mne skloní. Teším sa na chvíľu, keď sa vo mne rozozvučí nová pieseň.
Boha možno počuť. On nie je nemý a aj dnes sa rád so
mnou rozpráva. V hĺbke môjho srdca. Zakúšam to počas prebdených nocí, keď
v dôsledku liečby nespím. Tak sa s ním rozprávam. Nenahovorí toho
veľa. Pripomenie mi pár ľudí, za ktorých sa mám hneď pomodliť, iným mám zavolať
(nedávno som volal bývalému kolegovi z práce, s ktorým som sa nevidel
tridsať rokov), upozorní ma, aby som nestrácal čas uvažovaním „čo by bolo,
keby...", povzbudí ma, že som pre neho dôležitý. A potom mu spievam.
Čakaj na Pána. On sa
k tebe skloní a budeš spievať o jeho mocných skutkoch. Ak to
chceš, ak po tom túžiš, ak na to čakáš.