16. cezročná nedeľa: Opovážlivosť

V čítaní z Knihy múdrosti jej autor hovorí, že Boh pranieruje opovážlivosť tých, čo poznajú Božiu moc (12, 17).

Nie opovážlivosť neveriacich, ale tých, čo poznajú Božiu moc prejavenú v stvorení, vo vtelení, v umučení i zmŕtvychvstaní Ježiša Krista. Moc prejavenú a prejavovanú vo sviatostiach, moc prejavovanú v živote ľudí, ktorí zanechali hriech a zmenil sa ich život... Je to akési protirečenie – poznať Božiu moc a zároveň byť opovážlivý.

Ako sa taká opovážlivosť prejavuje? Napríklad tým, že deň nezačnem modlitbou, rozhovorom s Pánom. Akoby som tým Bohu povedal: „Tento deň zvládnem bez teba." Že nezoberiem do rúk Sväté písmo – Bohu hovorím, že som múdry aj bez neho. Že pri svätej omši nejdem aj na sväté prijímanie – akoby som Bohu povedal, že nie je pre mňa dôležitý, že teraz je dôležitejší môj hriech. Je mi ľúto, že práve túto opovážlivosť som si vo svojom živote pestoval celé štyri roky... Že sa pre maličkosti (a čo na svete nie je maličkosť v porovnaní s večným životom?) hádam s manželkou/manželom – tým jej/mu hovorím, že ju/ho opúšťam, staviam sa na stranu diabla a Bohu dávam najavo, že večný život je pre mňa nič.

Opovážlivosť sa prejavuje aj u kňazov – napríklad tým, že namiesto toho, aby trávili čas nad Božím slovom a počúvali, čo Boh chce skrze nich povedať im zverenému ľud, si stiahnu nejakú kázeň z internetu a len ju prečítajú. Nemôžem uveriť, že Boží Duch chce v desiatich či dvadsiatich farnostiach povedať ľuďom to isté, že Boží Duch neprihliada na ich špecifické problémy a potreby. (Iné to je, keď diecézny biskup napíše pastiersky list – diecéza je akoby jeho farnosť. Podobne to je, keď hovorí pápež – celá Cirkev je akoby jeho farnosť.) Za opovážlivosť voči Božej moci pokladám aj vedenie farnosti bez aktívnej pastoračnej rady. Podľa príkladu kráľa z rozprávky: „Ja sám!" Bez komentára...

Nie sme imúnni voči opovážlivosti a potrebujeme ľudí – prorokov, ktorí vidia našu drzosť voči Bohu (i voči Cirkvi ako Kristovmu tajomnému telu) a otvoria nám oči. Len či sme ochotní počúvať takýchto ľudí? A ešte viac – sme ochotní takýmito ľuďmi byť? Nemajú mnohé dlhotrvajúce problémy v Cirkvi (vrátane sexuálnych škandálov) korene v našom mlčaní, zanedbávaní dobrého, v neschopnosti biblicky napomínať, hoci aj predstavených?

Viem, byť Božím prorokom znamená niesť na trh vlastnú kožu. Bolí to. Ale sme zrejme v dobe, keď sa bez takých ľudí nezaobídeme. Ako ináč nás Boh vytrhne z našej letargie? A pod nás myslím všetkých – biskupov, kňazov, zasvätených i laikov.

Keď sa dnes modlíme modlitbu dňa, prosme Boha, aby pretavil našu prosbu do konkrétnych činov viery, nádeje a lásky, aby Boh nemusel pranierovať našu opovážlivosť, ani prejavovať svoju silu...

Bože, buď milostivý nám, svojim služobníkom, a obohacuj nás darmi svojej dobroty, aby sme so živou vierou, nádejou a láskou dôsledne zachovávali tvoje prikázania. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.

Na stiahnutie

20. 7. 2014 A4.doc

Návrat späť