SK | DE | EN
mapa stránok | RSS

Facebook RSS Google+ Twitter YouTube

Protokol, ktorý začal písať farár - Štefan Treskoň v r. 1880 hovorí, že starý kostol bol už v takom dezolátnom stave, že nebol súci a bezpečný k bohoslužbám. Bolo vrcholne potrebné prikročiť ku stavbe nového kostola. A tak starý kostol zbúrali a kamenný materiál bol použitý na stavbu nového kostola. Miesto, kde stál starý kostol s cintorínom, dal neskôr farár Treskoň zrovnať a urobil tam ovocnú záhradu.

V spomínanom protokole o stavbe nového kostola sa píše, že nový kostol bol postavený za účinkovania nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho (Roszkoványiho), vicearcidiakona Jozefa Gašpara Maločayho a za veľkej snahy a starostlivosti horlivého farára Ondreja Tvrdého, pôvodom zo Žiliny, tiež za obvodného notára a zároveň organistu i učiteľa Jána Čajdu a richtára Jána Bullu.Pozemky pod stavbu kostola boli zakúpené od kolárovických občanov za 120 zlatých, ktoré uhradila Náboženská Matica.

S pomocou Božou a s ochranou sv. Mikuláša sa začala stavba nového kostola v neskoroklasicistickom štýle. Základný kameň bol položený dňa - 8. apríla 1870. Farár a iniciátor celej stavby - Ondrej Tvrdý - nové dielo nedokončil. Zavalený prílišnými starosťami to zdravotne nevydržal. Náhle ochorel a r. 1872 zomrel vo veku 59 rokov. Stavebné práce na kostole sa smrťou farára nezastavili vďaka novému 38 ročnému aktívnemu farárovi, ktorým bol Štefan Treskoň. Jeho zásluhou sa hrubá stavba dokončila v r. 1873. A tak na deň patróna sv. Mikuláša, t.j. 6. decembra 1873, bol kostol požehnaný a slávila sa v ňom prvá svätá omša. Vonkajšia omietka a úprava kostolného nádvoria bola ukončená až v nasledujúcom roku 1874. Je pozoruhodné, že Kolárovičania aj v novom kostole zostali verní svojmu pôvodnému patrónovi - sv. Mikulášovi - snáď pre jeho lásku k chudobným.

Nádherný obraz sv. Mikuláša - biskupa na hlavný oltár, ako aj obrazy Nepoškvrneného počatia Panny Márie a obraz sv. Ondreja - apoštola na postranných oltároch namaľoval známy slovenský maliar, všeumelec - Jozef Božetech Klemens, profesor - rodák z Liptovského Mikuláša v roku 1872. Všetky 3 obrazy sú vzácnou kultúrnou pamiatkou, chránenou Slovenským pamiatkovým úradom.

Na úhradu stavebného nákladu venovala Náboženská Matica 15 247 zlatých a 18 000 uhradila obec, keď predala horu. Nebolo finančných prostriedkov na zariadenie kostola. Farár Treskoň sa obrátil na biskupa Augustína Roškovániho, ktorý zaplatil celé vnútorné zariadenie kostola. Organ- 10 registrový zhotovil Blažej Žuja z Uherského Brodu. Kostol dostal dubovú skriňu pre paramenty do sakristie, 2 spovedelnice, kazateľnicu so strieškou, svietnik pre paškál, arundo, plátno a antipendium na oltár. Okrem toho kostol dostal nový pozlátený kalich s paténou, kanonické tabuľky ku všetkým oltárom, 6 strieborných svietnikov väčších, 2 menšie, veľkú striebornú lampu s večným svetlom, baldachýn, 2 zástavy, drevenú sošku Vzkrieseného Krista Pána, nádobky k zaopatreniu chorých, pluvial biely i čierny, 2 omšové rúcha, veľký a malý misál, 2 portatíliá.

Farár Treskoň píše, že keď dostal od pána biskupa správu, čo všetko do kostola dostane, mal takú nesmiernu radosť, že ju ani vysloviť nevedel.

Zvony, prenesené zo starého kostola, boli malé, málo zvučné. Preto r. 1890 obec zakúpila vo Viedenskom Novom Meste 6 centový zvon za 850 zlatých, zasvätený Panne Márii a sv. Jozefovi. Oltárny spolok v Budapešti daroval kostolu cibórium, omšové rúcho, 4 zástavy a oltárne plachty. Drevené sochy sv. Anny, sv. Simeona, sv. Jozefa a Márie Magdalény, ktoré boli v starom kostole, dali do nového kostola na bočné oltáre. Po stranách hlavného oltára sú neskorobarokové plastiky sv. Floriána, sv. Šebastiána a dvoch anjelov z konca 18. storočia.

Po rozmiestnení spomínaného zariadenia nasledovali z času načas len menšie opravy a doplnky.

Veľmi zaujímavá je časť - I. svetová vojna a zvony - v obecnej kronike, ktorú začal písať učiteľ Bartel. Prišlo nariadenie zrekvirovať zvony a cínové píšťaly z organu na výrobu zbrojného materiálu. V sprievode maďarských žandárov prišli montéri vybrať organové píšťaly a odmontovať zvony. Na veži zostal jeden opustený zvon ako sirota. Tie tri ovenčené kvetmi a pokropené slzami naložili na voz, do ktorého zapriahli jediný žijúci pár volov v Kolároviciach a zvony odviezli na železničnú stanicu do Bytče.

Nové zvony po skončení vojny pomohli zadovážiť aj vysťahovaní Slováci v Amerike. A tak 29. júla 1926 nadišla očakávaná chvíľa, keď boli posvätené tri nové zvony. Uliali ich majstri zvonári - „Bratia Fišer" v Trnave.

Najväčší zvon - 8 centový nesie nápis : „Poďme k Srdcu Pánovému a klaňajme sa jemu". Druhý, asi 150 kg, má nápis : „Sv. Mikuláš, ochránca našej obce, zastávaj sverencov svojich". Bratia Fišer, Trnava MCMXXVI.

Na treťom je prosba : „Sv. Jozef, pomáhaj nám v našom poslednom boji. 1926 - liali bratia Fišer, Trnava".

Ďalšou túžbou Kolárovičanov boli vežové hodiny a maľba kostola. To sa splnilo až za správcu fary Jozefa Polčina, ktorý pôsobil v Kolároviciach od r. 1936 do r. 1959. Kostol maľoval akademický maliar František Sorád z Trnavy v r. 1950 - 52.

Veľká rekonštrukcia a modernizácia kostola bola uskutočnená za účinkovania vdp. kanonika Cyrila Šujaka - zadováženie nového organu, výmena krytiny kostola, okien, dverí, elektrickej inštalácie, vonkajšia omietka kostola, nové osvetlené číselníky vežových hodín s pozlátenými číslicami a ručičkami, nové liturgické zariadenie podľa predpisu II. Vatikánskeho koncilu, elektrické vykurovanie kostola, mramorová dlažba kostola a mnohé ďalšie maliarske i stolárske práce. V r. 1999 sa uskutočnila ďalšia renovácia kostola za neskutočne krátky čas - 2 mesiace. Reštaurovanie oltárnych obrazov a stropových fresiek urobili - Aneta Špániková, Matej Kapusta, Matej Hruštinec, ktorý reštauroval aj krížovú cestu. Reštaurovanie dozoroval reštaurátor Marián Hruštinec. Maľovanie stien a klenby kostola urobili maliari pod vedením Emila Stranianka.Vymaľovaný kostol a zreštaurované stropné maľby a kríž. cestu požehnal 5. 12. 1999 biskup Marián Chovanec. Podlahové plynové kúrenie, dlažba pod lavice, výmena a obnovenie ozvučenia kostola a zavedenie vody do kostola sa uskutočnilo v r. 2002 pod vedením nového administrátora farnosti - Stanislava Duníka. V tom istom roku sa začalo stavať pri kostole za sakristiou sociálne zariadenie, ktoré bolo dokončené v r. 2003. Do sakristie bol v tomto roku zakúpený nový nábytok.

Aký je kostol dnes?

- jednoloďový, priestranný, svetlý - s ôsmimi polkruhovo zakončenými oknami. Má jeden hlavný vchod od východu a druhý vchod od severu. Pri vchode kostola za predsieňou na južnej strane je jaskyňa Panny Márie Lurdskej, na boku zo severnej strany kostola je malý oltár Božského Srdca s Božím hrobom. V kostolnej lodi sú dva rady lavíc. Na bočných zápustných pilieroch kostola sú na podstavcoch sochy sv. Alojza, sv. Jozefa, sv. Terézie z Lisieux a sv. Jána Nepomuckého. Na klenbe kostola je krásna maľba Františka Soráda s výjavmi Nového zákona. Z južnej strany sú na klenbe podobenstvá - Milosrdný samaritán, Márnotratný syn a maľba - Búrka na mori. Zo severnej strany sú maľby posledného účinkovania Ježiša na zemi - Posledná večera, Ukrižovanie, Zmŕtvychvstanie. Okrem toho sú na zápustných pilieroch namaľovaní 4 evanjelisti. Nad svätyňou je krásny obraz - Ježiš učí všetkých ľudí, na severnej i južnej strane svätyne sú výjavy zo života Panny Márie. Chórus s organom je hneď pri vchode do chrámovej lode podopretý 2 piliermi. Z neho je vchod do veže, ktorá je vysoká 35 metrov a na nej je kríž, ktorý má 3 metre. Na hlavnom oltári sú relikvie sv. Klementa. Najdôležitejšie je však to, aby tento prekrásny príbytok Boha nebýval prázdny.

Patrón kostolov a pečate farnosti

O skutočnom živote sv. Mikuláša, tohto obľúbeného svätca, veľa nevieme. Narodil sa r. 270, pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už od mladosti bol povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (dnešná obec Dembre v Turecku). Z jeho viacerých životopisov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa pravdepodobne odvodzuje ľudový zvyk dávania darčekov deťom v noci pred sviatkom sv. Mikuláša tak, aby nezbadali, kto im ich dáva. V niektorých životopisoch sa píše, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinných na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. Tieto rozprávania možno zaradiť medzi legendy, pretože niektoré epizódy sú prevzaté zo života iných osobností, ktoré mali to isté meno. Treba však povedať, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Sv. Mikuláš Mýrsky zomrel niekedy medzi rokmi 345 až 352. Pochovali ho v mýrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavali nový kostol zasvätený sv. Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa svätý Mikuláš z Mýry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Na Východe sa úcta sv. Mikuláša Mýrskeho rozšírila už v 6. storočí. Na kresťanský Západ sa dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla najmä po prenesení svätcových ostatkov do Bari.

V našom kostole je sv. Mikuláš - biskup zobrazený s biskupskou berlou v ľavej ruke a v pravej ruke drží knihu Písma svätého, na ktorom sú položené 3 zlaté jablká.

K sv. Mikulášovi sa viažu aj obecné pečate Kolárovíc. Prvá pečať je nedatovaná s priemerom 31 mm, použitá v roku 1784. V obraze polovica postavy sv. Mikuláša s biskupskou berlou v ruke a nad ním legenda :

VICI - KOLARO [VIC] S [ANCTUS] ● NICOL[AUS]. Je to jednoduchá práca.

Druhá pečať je tiež bez datovania s priemerom 32 mm, použitá v r. 1831. V obraze je celá postava sv. Mikuláša s berlou v ľavej ruke a podáva almužnu žobrákovi. Na ľavej strane je ešte veža kostola. Z poškodeného odtlačku sa dá prečítať len časť kolopisu :

[SIGILLVM PO] SSESSIONIS KOLLAR[OVICZ]. Je to primitívna práca.

Tretia pečať je datovaná rokom 1854 s priemerom 33 mm, typ T 1854. Podobný motív obrazu ako na predchádzajúcej pečati - sv. Mikuláš žehná trom kľačiacim deťom. Kolopis na pečati : SIGILLUM POSSESSIONIS KOLAROVICZ 1854.

Štvrtá pečať je vlastne nedatovaná gumová pečiatka netypického tvaru rozmerov 39x33 mm, bola použitá v r. 1889. Nápisová pečať - kruhový geometrický podklad je prekrížený pásovým štítkom a nápisom : KOLLAROVICZ, nad tým je v polkruhu - KOZSÉG, pod tým - TRENCSÉN MEGYE.

Terajšia pečať má vyobrazenie sv. Mikuláša z hlavného oltára, kostol, ľud a koleso.

Predpokladá sa, že kostol bol postavený v 14. storočí, nesie znaky románskeho a gotického slohu. Kostol malo v patronáte Bytčianske panstvo, v 2. polovici 16. storočia prešiel generálnou prestavbou. Na pôvodnom portáli bol nápis z roku 1576, že kostol je zasvätený sv. Michalovi. Okolo kostola sa pochovávalo, bližšie k chrámu boli pochovaní šľachtici a hradní páni hričovského panstva.
V roku 1616 dal Juraj Thurzo kostol zrenovovať do renesančnej podoby. Nadstavili vežu kostola (v dolnej časti gotické okná, v hornej už renesančné) na rohoch múrov vznikli renesančné sgrafitá. Vnútro kostola bolo vybavené dreveným kazetovým stropom. V roku 1708 kostol postihol požiar, ktorý ho poškodil, preto bol nahradený klenbou z tufového kameňa. Tá je umiestnená nižšie ako kazetový strop, o čom svedčia zvyšky malieb nad klenbou na povale - fragmenty väčších výtvarných celkov – Narodenie Pána, Klaňanie sa Troch kráľov, Posledná večera, Nanebovstúpenie Pána... Podľa odborníkov pochádzajú zo 14. storočia. Čiastočne boli zreštaurované v roku 1964. Pod kostolom sa nachádza aj krypta. V roku 1807 kostolu pribudla kamenná obkládka na rohoch kostola, jej časti sú zachované dodnes.
Oltár Božského Srdca Pána Ježiša a krstiteľnica pochádzajú z druhej polovice 19. storočia, sú v pseudogotickom slohu. Z tohto obdobia pravdepodobne pochádzal i drevený hlavný oltár.
Medzi svätyňou a loďou kostola je priestranná priečna loď v podobe dvoch postranných polygonálnych kaplniek, postavená v rokoch 1884 – 1885. V lodi je hrebienková krížová klenba.

V rokoch 1910 – 1912 kostol vymaľoval Jozef Hanula. Z jeho malieb sú dodnes zachované maľby v bočných kaplnkách, v severnej anjeli adorátori, v južnej anjeli remesiel.
V 50. rokoch 20. storočia bol drevený hlavný oltár nahradený travertínovým oltárom. V 60. rokoch boli zrekonštruované okná vo svätyni, románsky portál pod vežou a renesančný portál do sakristie. Došlo aj k ďalším rozsiahlym opravám (strecha, fasáda, obnovenie renesančných sgrafít).
V roku 1970 loď kostola vymaľoval akademický maliar, národný umelec Vincent Hložník. Na tejto práci sa podieľala i Hložníkova manželka Viera, synovia Peter a Pavol a nevesta Silvia Andrašovanová.

Maľby znázorňujú Ukrižovanie a Zmŕtvychvstanie, apoštola Petra, sv. Michala, Pannu Máriu, sv. Lukáša, návrat márnotratného syna, výjavy zo Zjavenia sv. Jána. V bočných lodiach prof. Hložník zhotovil mozaiky Zvestovania a Narodenia Pána. V oknách bočných kaplniek sú vitráže zobrazujúce obrátenie sv. Pavla, cirkevných otcov, svätcov a pápežov 20. storočia, vo svätyni vitráže postáv apoštolov.
V roku 2000 v kostole prebehla rozsiahla vnútorná rekonštrukcia (podlahové kúrenie, nahradenie travertínového hlavného oltára drevenými zástenami, centrálne umiestnenie obetného stola a svätostánku, spovednica – vnútorné vybavenie podľa návrhov akad. arch. Márie Sabovej).
V nasledujúcich rokoch bol zväčšený chór, opravený organ a fasáda (v predrenesančnej podobe bez farebných ozdôb na rohoch múrov), vyhotovené nové oplotenie a chodníky okolo kostola. V posledných rokoch boli zreštaurované Hanulove maľby v severnej kaplnke.

Kostol sv. Michala archanjela je národnou kultúrnou pamiatkou. Je však najmä miestom prežívania Božej prítomnosti a spoločenstva veriacich farnosti.

Zdroj: Sládková, A. a kol.: Dolný Hričov 1208 – 2008. Žilina : TIMEPRINT, 2008, ISBN 978-80-969997-2-9, str. 128 – 136.

Panoráma farského kostola sv. archanjela Michala v Dolnom Hričove

Presný dátum výstavby menšieho Kostola sv. Barbory, ktorý sa nachádza v priestore mestského cintorína, nie je doteraz celkom jednoznačne určený. Podľa datovania nástennej maľby v južnej stene lode je možné vznik kostola určiť rokom 1629. No nie je vôbec isté, či uvedený rok zhotovenia maľby je totožný s rokom výstavby chrámu. Je pravdepodobné, že v tom čase už stál a mohol byť postavený na prelome 16. a 17. storočia, v čase prestavby veľkého farského kostola. Zo severnej strany je k svätyni pristavaná poschodová sakristia, prístupná z interiéru kostola cez jednoduchý kamenný pravouhlý portál (formy rímsy a hladkej raz prelomenej pásky). Jej strop tvorí krížová klenba s plastickými hrebienkami. Empora na jej poschodí poukazuje na skutočnosť, že kostol mohli postaviť už na konci 16. storočia miestni veriaci evanjelického vierovyznania. Vonkajším dobre vnímateľným architektonickým prvkom Kostola sv. Barbory sú polkruhovito ukončené okná členené náznakom jednoduchej kamennej kružby. Kružba nemá ďalšie dekory a slohotvorné detaily. Kostol pôvodne nemal vežu; tú k ucelenej blokovej hmote už existujúcej staršej lode dostavali neskôr. Ako základný materiál stavitelia použili kameň a tehlu a na niektoré architektonické prvky pieskovec, kamenársky opracovaný do požadovaných tvarov. Veža s ihlanovitou strieškou je v lodi kostola čiastočne zapustená a samotný jej vzhľad a celkové architektonické riešenie svedčí o tom, že ju niekoľkokrát stavebne upravovali. To dokazuje takmer súčasný obdĺžnikový tvar jej okenných otvorov a ich novšia výplň, no predovšetkým pravouhlý vstupný portál s novovloženým prekladom a datovaním 1939. Na druhej strane zachovaná geometrická výzdoba ostenia portálu s diamantovým vzorom poukazuje na jeho starší, renesančný pôvod. Dvojkrídlové drevené kazetové dvere dokumentujú umeleckoremeselný um a zručnosti tvorcov v prvej polovici 19. storočia. V r. 1939 bola v západnej časti lode kostola zhotovená nová murovaná empora, ktorú nesú okrúhle stĺpy priebežne prechádzajúce po celej výške lode. V interiéri okrem pomerne jednoduchého mladšieho mobiliáru (rustikálna kazateľnica z prvej polovice 19. storočia a oltár z r. 1901) upútajú pozornosť rôzne tvary klenbového zastropenia. V presbytériu krížová klenba s hrebienkami, profilovaným svorníkom v tvare kvetu a plastický motív hviezdy, v lodi charakteristická renesančná valená klenba s lunetami. Z vnútornej výzdoby sa len v torzovitom stave zachovali zvyšky ťažko čitateľnej nástennej maľby na južnej stene lode. Časť z nej znázorňuje scénu nanebovstúpenia a časť scénu mučenia Krista. Tu sa nachádza polychrómovaná kamenná socha sv. Floriána.

Pôvodne gotický rímskokatolícky farský Kostol všetkých svätých, ktorý vytvára ďalšiu významnú dominantu mesta. Kostol prešiel vo svojej vyše 700-ročnej histórii niekoľkými stavebnými úpravami a prestavbami, ktoré sa bezprostredne odzrkadlili v jeho celkovej architektúre a zanechali v nej osobitné, špecifické stopy konkrétneho slohového obdobia. Keď ho v r. 1950 rozšírili a uskutočnila sa jeho vlastne najvýznamnejšia, tzv. thurzovská renesančná prestavba, existoval už niekoľko storočí. Samotný vznik súčasného kostola možno tak podľa torzovito dochovaných gotických architektonických prvkov a detailov posunúť do zhruba druhej polovice 13. storočia.

V čase thurzovskej renesančnej prestavby sa urobila úprava svätyne a osadili sa nové okná s bohatšou kamennou výplňou. Loď kostola je približne taká široká ako svätyňa a jej vnútorné steny členia mohutné piliere nesúce široké nadokenné pásy. Na začiatku 18. storočia boli do plochy pilierov včlenené pilastre so zdobenou a zlátenou kompozitnou hlavicou. V spodnej časti jedného z nich sa nachádza nenápadná mramorová doska s datovaním. V jej ploche dominuje erb s korunou, rukou v brnení s tureckou šabľou, dve hviezdy a latinský nápis, ktorý udáva rok 1710. Pravdepodobne v tomto období boli zhotovené aj súčasné okná jednoduchého barokového polkruhového tvaru.

Typické renesančné valené klenby zdobí nástenná maľba z 20. storočia s výjavmi zo Starého a Nového zákona, scénou Poslednej večere a Ukrižovania a postavami štyroch evanjelistov.

Presné datovanie thurzovskej stavebnej etapy kostola možno nájsť na kamennom polkruhovito zaklenutom a bohato plasticky zdobenom hlavnom portáli, kde sa nachádza nápis Bože mocný, Tebe venujem, Juraj Thurzo, pohnutý svätou horlivosťou, tento dom. Nech počúva tu ľud, neklamná viera nech svieti na ceste k hviezdam Anno Domini 1590. Nápis je doplnený mozaikou znázorňujúcou žehnajúceho Krista z prvej polovice 20. storočia.

Pôvodné stredoveké vnútorné zariadenie kostola sa nezachovalo. Novšie barokové, realizované v jednotiacom štýle, je charakteristické širokým ikonografickým programom. V jeho výzdobe prevláda sivozelené mramorovanie, bohaté zlátenie detailov a niekoľko polychrómovaných sôch starozákonných a novozákonných biblických postáv. Hlavný oltár s monumentálnou stĺpovou architektúrou dal postaviť bytčiansky rodák biskup Ondrej Matušek na konci 17. storočia. Jeho osadenie si vyžiadalo ďalšie stavebné úpravy sanktuária.

Z toho istého obdobia pochádza aj kazateľnica so segmentovo točeným schodiskom a sochami štyroch evanjelistov. Dva bočné oltáre, Panny Márie asv. Františka z Assisi, sú mladšie (1743 a1763).

V r. 1904 poškodil kostol veľký a ničivý požiar. Na veži, pochádzajúcej z r. 1787, bola zhotovená nová strecha strmšieho stanového tvaru. Pôvodne existujúcu malú vežičku nad triumfálnym oblúkom, tzv. sanktusník, už neobnovili. V r. 1939 podľa projektov architekta M. Harminca sa uskutočnila opätovná prestavba kostola, najmä jeho veže. Vo vstupnej časti veže pribudol nový krytý priestor, pôvodne otvorené rozšírené prízemie veže sa nadstavalo o poschodie, na jej jednej strane vznikla nová kaplnka a na druhej veľký uzatvorený výklenok s novou mozaikou Ukrižovania.

Juhozápadne od kostola sa nachádzala samostatná stavba pomerne masívnej a vzácnej renesančnej zvonice. Mala štvorcový pôdorys. Zvonicu tak ako kostol opravili po požiari v r. 1904, no o 35 rokov neskôr kvôli rozširujúcej sa ceste, žiaľ, asanovali.

Strana 2 z 2