05. 11. 2013

Slávnosť sv. Cyrila a Metoda

Homília biskupa Tomáša Galisa

Už 1150 rokov uplynulo odvtedy, čo do našich krajov - na pozvanie kniežaťa Rastislava - prišli dvaja geniálni mužovia Konštantín-Cyril a Metod, aby v srdciach nášho ľudu zapálili svetlo viery. Priniesli nášmu národu Svetlo - Ježiša Krista, ktoré zažiarilo do tmy a dalo Pravdu, Život a slobodu ducha.
Dejiny potvrdzujú že Starí Slovania boli Barbari. Barbar je človek nevzdelaný, nešľachetný, človek drsný a surový. Nič sa o barbaroch nevedelo, lebo nemali písmo, nemali kultúru. Ale príchodom svätých bratov k nám zasvietilo svetlo viery. Keď sa pred 50 rokmi v roku 1963 slávilo 1100. výročie príchodu svätých Cyrila a Metoda, bola doba ateizmu. Predstavitelia štátu sa báli, že by oslava týchto velikánov mohla zvýšiť religiozitu, že by mohlo vzrásť náboženstvo, preto sa nesmelo písať o sv. Cyrilovi a Metodovi, že nám priniesli vieru, hovorilo sa len o tzv. byzantskej misii. Nekonali sa púte, konali sa len vedecké sympóziá. Priniesli nám vieru, to je úžasná sila, ktorá sa prejavuje životom. Barbarov nezmenila kultúra, ani písmo, ale viera. Cudzí kronikár o našich predkoch napísal, že v zápasoch boli suroví a divokí ako diabli. Nežili dobrým vzájomným životom. Preto si ich kupovali za otrokov. Keď prišlo posolstvo viery, divochov zmenilo na kresťanov. Chápali, že už neplatí môžeš si robiť čo chceš, ale že musíš robiť vždy len dobre a zlého sa vystríhať. To je prínos, život z viery a podľa viery je tým skutočným dedičstvom našich otcov, ktoré Pán nám má zachovať. Moderný človek je taký ohlúpený, ba veľakrát až „nadšený" zlom, že mu je jedno, či vieru má alebo nie. Všetkého má nadostač, už ani sám nevie, čo by ešte mohol chcieť. Aj keď má všetko, predsa je jeho srdce prázdne a skoro až hmatateľne cíti, že mu niečo chýba. A naozaj chýba. Veď nemá cestu, pravdu a život. Nemá Krista, nemá vieru. Stratil to drahocenné dedičstvo otcov. Pre jeho ľahostajnosť mu vyprchalo zo srdca, vymizlo z duše.

A viete, aký je koniec tých, ktorí stratia vieru? V Severnej Afrike pri Stredozemnom mori boli kedysi veľké, prekvitajúce, bohaté mestá. A dnes? Archeológovia hľadajú ich zvyšky. Prečo zanikli? Obyvatelia týchto miest sa mali tak dobre, že nemali čas starať sa o rast vo viere, lebo najprv bolo treba obchodovať, zarábať. Chceli mať stále viac, a čím viac mali, tým boli nespokojnejší, že tí druhí majú ešte viac, a tak si začali závidieť. Napokon viedli vojny, vraždili sa navzájom a po bitkách mestá zrovnali so zemou. Dnes je tam púšť! To je bolestný následok straty viery.

Dnes hovoriť o viere, priznať sa, že som veriaci, to je nemoderné, sme predsa odchovanci atómového veku. Vari by ešte aj dnes človek potreboval Boha? Prosím vás, a na čo? Z veľkej časti človek vládne nad prírodou, podmaňuje si ju. Už Boha nepotrebuje, potrebuje len čas, veľa času, aby mohol zarábať, aby mohol stavať, aby mohol... On už nepotrebuje Boha, aby ho Boh ochraňoval a žehnal. Veď má podpísané rôzne poistky a neraz vraví: keď sa budem modliť, peniaze nezarobím. Nečudujme sa, že sú aj takí, ktorí tvrdia: Boh je mŕtvy. Nepotrebujeme ho. Stal sa nám zbytočným. Ale je skutočne Boh mŕtvy alebo zomiera? Ani jedno, ani druhé. Boh žije, pretože umrieť nemôže, lebo On je sám život. Je ale skutočnosťou, že „umiera" v ľudských srdciach. A to je opravdivá tragédia. Stráca sa viera. Boh umiera v ľudských srdciach a miesto neho sa tam rodí otroctvo - otroctvo hriechu. Človek sa stáva otrokom alkoholu, peňazí, sexu, narkotík... a všeličoho iného. To už nie je človek, ale mŕtvola, ktorá sa upísala smrti. A dôvod? Zmizlo zo sŕdc drahocenné dedičstvo otcov - viera. Mnoho veľkých ľudí na otázku, čo by považovali za najväčšie nešťastie vo svojom živote, odpovedalo: stratu viery. Stará anglická legenda hovorí o pohári šťastia. K rytierovi z Edenhale prišla tajomná žena a podala mu krištáľový pohár. Keď mu ho podávala, vravela, že dovtedy bude šťastie panovať v jeho rode, kým tento pohár zostane neporušený. Princ pohár strážil ako oko v hlave. A naozaj panovalo šťastie v jeho rodine, až kým syn, ktorý bol sveták a zhýralec, raz pri jednej pitke zreval: „Sem s edenhalským pohárom! Nech vyskúšam jeho šťastie!" No pri prvom štrngnutí pohár praskol, v tom okamihu praskla aj klenba miestnosti a všetko zničila.
Niekto z vás by možno oponoval. No a či nemám vieru? Vždy chodím poctivo v nedeľu do kostola a všetkému, čo sa tam rozpráva, verím. Tak čo ešte chcete? Posúďte sami, či je to dosť a pripomeňme si slová apoštola Jakuba, ktoré platia pre nás všetkých: „Viera bez skutkov je mŕtva."
Lenže vlažná viera nikoho nenadchne, nikoho nezapáli. Len ten, kto je nadšený pre nejaký ideál, dokáže za sebou strhnúť aj ďalších. Príkladom je dnes už nebohý „Speckpater", kňaz, premonštrát Verenvriet von Straaten z Holandska. Zakladateľ pápežského diela Kirche in Not, ktoré pomáhalo aj nám počas komunizmu. Najprv zbieral slaninu, potom keď mal niekoľko tisíc ton metrákov údenín, prihlásil sa jeden Žid, ktorý mal továreň na konzervy, že mu to spracuje, len potreboval plech. Katolícky podnikateľ, otec 12 detí, daroval tony plechu na konzervy, ktorých potom státisíce smerovali k chudobným a hladujúcim. Keď bolo potrebné stavať bývanie, zavolal vysokoškolákov, aby za tri mesiace letných prázdnin prišli budovať domy pre tých, ktorí bývali v plechových barakoch a boli vysťahovaní z Východu. A potom prišli na rad autá, autobusy-kostolíky, lode-kostoly, ktoré sa ešte dnes plavia po Volge a podobne. Dnes je potrebné mať vieru živú, vieru obetavú. „Narodil sa mi syn. Sľúbil som, že keď to bude zdravý chlapec, dám na podporu seminaristov v misiách." Pozrite, ako sa nám dobre žije, len nezabúdajme, že Kristus aj dnes posiela nových misionárov až po hranice sveta. A ubezpečuje nás, že zostane s nami až do konca vekov.
Budeme musieť prosiť a veľmi prosiť: Pane, posilni našu malátnu vieru, pomôž nám to vzácne dedičstvo otcov si nielen zachovať, ale ho aj zveľaďovať opravdivým nadšeným kresťanským životom. Lebo dobre vieme, ako aj spievame v našej piesni: „Nezahynie národ, ktorý veriť neprestane."



Návrat späť