Zelený štvrtok je deň, v ktorom si pripomíname ustanovenie Eucharistie a sviatostného kňazstva. Zvlášť sa teším, že môžem pri tejto slávnostnej svätej omši Missa chrismatis, svätenia olejov, pozdraviť a privítať vás, moji spolubratia v kňazskej službe. Pre nás je táto slávnosť výnimočná nielen preto, lebo v nej budú požehnané oleje: svätá krizma, olej katechumenov a olej chorých, ale každý kňaz na celom svete si v tento deň obnovuje svoje záväzky, ktoré na seba vzal v deň svojej vysviacky. Je to gesto veľkého významu, prostredníctvom ktorého opätovne potvrdzuje vlastnú vernosť Kristovi, ktorý si nás vyvolil za svojich služobníkov. Vám ostatným, bratia a sestry ďakujem, že sprevádzate nás kňazov svojimi modlitbami.
V Katolíckej cirkvi prežívame Rok zasväteného života, ale aj obdobie pred riadnou Synodou biskupov, ktorá bude v októbri tohto roku v Ríme hovoriť o rodine. Svätý Otec František v Apoštolskom liste všetkým zasväteným osobám z príležitosti Roku zasväteného života napísal: "Nech je zvelebený Pán za šťastnú zhodu, že v Roku zasväteného života sa koná aj synoda o rodine. Rodina a zasvätený život sú totiž povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov, miestami evanjelizácie. Pritom si môžu navzájom pomáhať. Pozývam všetkých, aby sa zišli okolo zasvätených osôb, radovali sa s nimi a prežívali s nimi ich problémy, spolupracovali s nimi, nakoľko je to možné, pri plnení ich služby a uskutočňovaní ich diela, ktoré napokon patria celej Cirkvi. Dajte im pocítiť lásku a srdečný vzťah celého kresťanského ľudu”.
Milovaní, aj my sme sa dnes zišli okolo zasvätených osôb. Znova sa chceme povzbudiť a posilniť spoločným slávením svätých tajomstiev. Zjednotení v Božom Duchu sa radujeme, ale aj hovoríme o problémoch, ktoré prežívame a trápia nás: že naše rodiny sú zvnútra rozbíjané a neúplné, že nám zasväteným hrozí duchovné zosvetštenie a spoločne nás trápi nedostatok duchovných povolaní.
Svätý Otec František hovorí, že domy a štvrte sa budujú viac na izoláciu a ochranu než na spojenie a integráciu. Naša bolesť a naša hanba pre hriechy niektorých členov Cirkvi, aj pre naše vlastné, nám nesmú dovoliť, aby sme zabudli na kresťanov, ktorí svoje životy obetujú s láskou (EG 75, 76).
Vďaka za krásny príklad, ktorý dávajú títo kresťania s radosťou obetujúci svoje životy a svoj čas. Preto ponajprv ďakujme za naše rodiny, že Boh na ne láskavo zhliadol a vybral si z nich nás do svojej služby zasvätenia. Každého zasväteného viaže tým najcitlivejším spôsobom puto k rodičom, ktorí sú mu nablízku, či ešte tu na zemi, alebo už vo večnosti.
Všetci v prvom rade vďačíme za povolanie Bohu, ktorý nás vo svojej láske povolal do svojej služby. Ale hneď po ňom dôležitý podiel majú naši rodičia, ktorým vďačíme za svoj život a zostávame ich stálymi dlžníkmi, lebo každé naše povolanie vyžadovalo najprv chvályhodnú a nedocenenú obetu rodičov. V našich životoch sa stále prejavuje vzácne, skromné, nenápadné a milé doprevádzanie našich mám a otcov, ktorí obetovali svoje city a nechali sa viesť hlbokou vierou a sprevádzali nás modlitbou, ako Mária doprevádzala svojho Syna, keď opustil Nazaret, aby vyplnil mesiášske poslanie.
Spomeňme si, čo znamenali primície pre farnosť a prostredie, v ktorom sme vyrastali a prežívali mladé roky. Každá farnosť si novým povolaním uvedomuje plodnosť svojho duchovného materstva, teší sa a stále sprevádza tých, ktorí sa zasvätili Pánovi svojimi modlitbami aj duchovnými obetami. Ľudia stále vkladajú dôveru do nášho povolania pre službu Bohu a blížnym. Sú vďační, že sa za nich modlíme, že im žehnáme, ale tiež, že vytrváme a zostaneme verní v povolaní. Navzájom sa potrebujeme. Keď vidíme a bolestne prežívame koľko problémov dnes podkopáva inštitúciu rodiny, ako je ohrozená konzumným spôsobom života, egoizmom a individualizmom, honbou za peniazmi a za rýchlym a bezcenným úspechom, rýchlo sa meniacimi idolmi a trendmi, banalizáciou a preferovaním sexuality, pomýleným chápaním slobody, je nám jasné, že pastorácia rodín je v určitom zmysle jadrom činnosti nás kňazov na všetkých úrovniach. Starostlivosť o rodinu a najmä o manželov, deti, mládež a dospelých vyžaduje od kňazov a spovedníkov, aby sme objavovali a podporovali v našich farských spoločenstvách apoštolát laikov.
Možno si v duchu hovoríte, veď toto vieme, neblahú situáciu rodín poznáme, aj nedostatok povolaní, tak čo máme robiť? Čo čakáte odo mňa, že vám poviem? Otváral som koncilové dokumenty aj dokumenty Učiteľského úradu a hľadal som, čo v takejto situácii vám hovoriť a čo aj robiť. A našiel som List rodinám, ktorý napísal svätý Ján Pavol II. v Roku rodiny 1994. Tento list sa mi páči, lebo nie je len učeným pojednávaním, ale prípravou a povzbudením k modlitbe s rodinou a za rodiny, odvolávajúc sa na Skutky apoštolov, keď prvé spoločenstvá "vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách” (Sk 2, 42).
Milovaní bratia, to je program, ktorý môžeme urobiť a ním postupne rozvíjať pastoráciu a apoštolát rodín v každej našej farnosti, bez ohľadu na vekové, stavovské, geografické, či iné zázemie. V každej farnosti môžeme povzbudzovať a posilňovať už jestvujúce "spoločenstvá”, "spolky”, "hnutia”, "stretká”, aby mali povedomie, že oni spoločne tvoria farnosť.
Pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (28) hovorí, že farnosť nie je "zastaraná štruktúra”, ale má veľkú flexibilitu a môže vziať na seba rozličné podoby, lebo "Cirkev žije uprostred domov svojich synov a dcér”. Je miestom načúvania Slovu a rastu kresťanského života, miestom dialógu, ohlasovania a štedrej lásky, miestom adorácie a slávenia. Je to "spoločenstvo spoločenstiev”, svätyňa, do ktorej sa chodia napiť vysmädnutí, aby vládali pokračovať v ceste, centrum neustáleho misijného snaženia.
To nie je pastoračná fráza, to je realita, ako uskutočníme koncilové prianie, aby sa z našich rodín stali "domáce cirkvi”, "ecclesia domestica”. Aj keď dodáva, že výzva na obnovu a reformu farnosti ešte nepriniesla dostatočné ovocie, aby farnosti boli bližšie ľuďom, aby sa stali prostredím živého spoločenstva i spolupráce a celkom sa sústredili na misiu.
Nebojme sa urobiť tento prvý krok: pozvať farníkov do malých komunít a povzbudzovať ich k modlitbe, k čítaniu Svätého Písma. Viem, že mnohí to robíte, najmä v prvopiatkovom týždni a pred Vianocami a Veľkou nocou, keď navštevujete a vysluhujete sviatosti predovšetkým chorým a starým ľuďom. Oni sú skutočnými pokladmi našich farských spoločenstiev. Ďakujem vám, bratia, za vašu kreativitu aj obetavosť, že s pastoračnou prudenciou hľadáte cesty a spôsoby oživovania viery.
A povzbudzujem vás i uisťujem, že toto je najschodnejšia cesta, po ktorej sa všetci môžeme vydať, veď Ježiš povedal apoštolom: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť” (Jn 15, 5). Rozumieme, že naše aktivity stále "musíme robiť s Ním”, to znamená na kolenách a v modlitbe: "Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi” (Mt 18, 20). Tieto Kristove slová má každé "spoločenstvo” previesť, pretlmočiť, rozdrobiť, rozmeniť, zrealizovať do konkrétnych iniciatív a my, ako ich pastieri a vodcovia im máme ukázať príklad. Z takýchto iniciatív a aktivít môže aj pri veľmi obmedzených prostriedkoch vzniknúť krásny a bohatý pastoračný program každého farského spoločenstva.
Drahí bratia, výzva k modlitbe, s rodinou a za rodiny sa dotýka každého z nás osobne a dnes viac, ako kedykoľvek predtým. Len tak sa naša Cirkev stane "domom, v ktorom prebýva Božia rodina”, kde sa žije láska a milosrdenstvo. V takto prežívanej atmosfére môžu mnohí znovu nájsť zanechanú náboženskú prax. Katolícka cirkev stále potvrdzuje, že rodina založená na sviatosti manželstva sa javí ako spoločenstvo prvotnej dôležitosti, keďže v rodine aj manželia, aj ich deti prežívajú svoje vlastné povolanie a zdokonaľujú sa v láske.
Drahí bratia kňazi, každoročne si pri tejto svätej omši obnovujeme svoje sľuby, spojené so sviatosťou kňazstva. Sú to slová, ktoré sme dali Kristovi a ktoré znova potvrdzujeme. Naša vernosť kňazskému povolaniu buduje Cirkev a každá nevera sa stáva bolestivou ranou na Tajomnom Tele Kristovom. Dnes meditujeme o Eucharistii a kňazstve, ale aj slávime tieto tajomstvá, dopoludnia so svojím biskupom a večer so svojimi veriacimi. Preto prosme Najvyššieho Veľkňaza, aby – ako hovorí Písmo – zostal verným (porov. Hebr 2, 17), aby sme spolu s ním aj my zostali verní a vytrvalí. V duchu tohto "sviatostného bratstva” sa modlime za seba navzájom – oremus pro invicem – kňazi za kňazov, ja za vás a vy za mňa.
Prosme i za všetkých, ktorých nám Pán zveril. Modlime sa za naše duchovné rodiny, za osoby zverené do našej služby. Modlime sa za tých, ktorí zvláštnym spôsobom čakajú naše modlitby a potrebujú ich. Nech naša vernosť modlitbe spôsobí, že sa Kristus stane stále viac životom našich duší, aby Zelený štvrtok bol pre nás obnovením povolania spolupracovať s milosťou sviatosti kňazstva. Na našej kňazskej ceste pevne sa držme Krista, ktorý nás denne čaká v tichu našich Svätostánkov.
Na naše povzbudenie, milí bratia kňazi, počujme slová – skôr svedectvo –talianskeho kňaza Andreu Santora, zavraždeného v roku 2006 v tureckom Trabzone: «Som tu, aby som žil medzi týmto ľudom a umožnil Ježišovi, aby tak činil, dávajúc mu k dispozícii moje telo... Len obetovaním vlastného tela sa stávame schopnými spásy. Zlo sveta je treba niesť a zdieľať bolesť, absorbujúc ju vo vlastnom tele až do posledného dňa, tak, ako to urobil Ježiš».
A tiež prosím, milovaní bratia a sestry, nás všetkých zasvätených Pánovi, aby príklad nášho života bol povzbudením pre nové duchovné povolania mladých chlapcov a dievčat v našich farnostiach. Nech rodina a zasvätený život sú povolania, ktoré prinášajú všetkým bohatstvo a milosť; sú priestormi poľudšťovania pri budovaní životných vzťahov a miestami evanjelizácie. A dajme sa viesť Matkou Božou, ktorá nás najistejšie povedie k svojmu Synovi. Nech nás Pán na príhovor Matky kňazov zahrnie hojným požehnaním a vnútornou radosťou, závislou nie od veku, ale od vnútorného stotožnenia sa s vlastným povolaním. Amen.