05. 11. 2013

Presbyterát 2010

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milovaní bratia a sestry, mladí priatelia, ale najmä vy, drahí rodičia! Dnes títo vaši synovia a naši duchovní bratia osobitnou sviatosťou príjmu posvätný rad presbyterátu, stanú sa kňazmi katolíckej Cirkvi, stanú sa služobníkmi, doslova sluhami Kristovho poslania. Príjmu ho v deň liturgickej spomienky na Nepoškvrnené Srdce Panny Márie. Uvažujme o tomto Srdci prekypujúcom láskou k svojmu Synovi a k nám. Máriino Srdce spočívalo vždy pokojne v Bohu, i keď vedela, čo znamená mať veľa otázok. Ak máme aj my otázky, ona nás trpezlivo počúva. V dnešnom úryvku z evanjelia svätého Lukáša (Lk 2, 41-52) sme počuli o prioritách, ktoré nám - Kristovým služobníkom - by mali byť aj v 21. storočí vlastné: „ísť do chrámu", „byť tam, kde ide o môjho Otca", „bol im poslušný" a „zachovávať všetky slová vo svojom srdci".

„Ísť do chrámu" - Pán nás pozýva, aby sme sa stali pútnikmi s Ním a aby sme mali účasť na jeho živote, ktorý ešte aj dnes je krížovou cestou a zároveň cestou Zmŕtvychvstalého naprieč Galileou nášho života. Je to však vždy ten istý Pán, ktorý prostredníctvom toho istého krstu nás povoláva k jednej viere. Účasť na jeho ceste nesie so sebou oboje: rozmer kríža - s neúspechmi, utrpeniami, nepochopeniami, ba aj priamo s pohŕdaním a prenasledovaním -, ale aj skúsenosť hlbokej radosti v jeho službe a skúsenosť hlbokej útechy pochádzajúcej zo stretnutia s Ním. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako Mária, ktorá ju prijala v plnosti. Od Márie sa učme vždy hľadieť na Krista, ako na náš vzor.

„Byť tam, kde ide o môjho Otca", povedal dvanásťročný Ježiš rodičom, ktorý ho tri dni hľadali. Bol to dôležitý okamih vo vnútorných vzťahoch Svätej rodiny: hoci Jozef s Máriou hľadali dieťa, zrazu našli mladíka, ktorý udivoval svojimi otázkami a odpoveďami. Tieto slová zahŕňajú celý budúci Ježišov život. Nikdy nebude žiť ináč, len tak, že bude v tom a tam, čo patrí jeho Otcovi. Myslením, slovami, činmi, spôsobom života navonok i vnútri, v modlitbe i v práci, vždy a všade bude tisícimi vláknami spojený s Otcom. Je naozaj vznešenou povinnosťou kňaza pomáhať ľuďom, aby neustále hľadali a tak sústavne dozrievali vo vzťahu ku Kristovi a nachádzali ho v chráme. No ako by sme chceli zachrániť Ježiša pre ľudí, ak by sme ho denne nezachraňovali sami v sebe? Krista chceme hľadať po všetky dni a okamihy nášho kňazského života. A kde inde, ako v chráme, v tichej adorácii pred Bohostánkom. Tam sme pozvaní ako Mária premýšľať o Božom mystériu v hĺbke srdca. A tiež v okamihu premenenia: vtedy chceme prosiť obetovaného a zmŕtvychvstalého Krista, aby nás upevnil v našom povolaní.

Ježiš sa vrátil do Nazareta a „bol im poslušný". Svätý pokoj jeho srdca ho viedol k poslušnosti. Ježiš poslušnosťou plní svoje poslanie. Bol verný a slúžil. Verný Otcovi a verný ľuďom. Život v poslušnosti je v dnešnej dobe pre kňaza zvlášť potrebný. A pritom vieme, že nejde o detské poslušnosti, ale o vedome a dobrovoľné darovanie seba Kristovi. Poslušnosť nás pobáda snažiť sa celkom stotožniť svoju vôľu s Božou voľou, prejavujúcou sa prostredníctvom predstavených. Bez ohľadu na dôvody týkajúce sa vhodnosti či účinnosti poslušnosti, jej potreba pre Kristovho učeníka vyplýva z toho, že tvorí súčasť tajomstva vykúpenia, lebo sám Kristus, „aby splnil Otcovu vôľu... zjavil nám jeho tajomstvo a svojou poslušnosťou uskutočnil vykúpenie" (LG, 3). Preto Kristov nasledovník nemôže mať v rámci svojej poslušnosti výhrady. Pán nás naučil, ako treba poslúchať v nenáročných veciach, ako aj v hrdinských momentoch tým, že „bol poslušný v najzávažnejších a najťažších veciach, až po smrť na kríži". Veľký teológ a biblista Garrigou-Lagrange to vyjadril: „Poslušnosť urobí naše skutky a utrpenia takými záslužnými, že bez ohľadu na to, akými nezmyselnými by sa aj zdali, v skutočnosti môžu byť nadmieru plodné. Jedným zo zázrakov uskutočnených naším Pánom je to, ako dokázal dokonca aj z neužitočných vecí - napríklad z utrpenia - urobiť niečo plodné. Sám totiž ovenčil utrpenie slávou vďaka svojej poslušnosti a láske". Ježiš prežil celý svoj život, od skrytých rokov v Nazarete až po okamih smrti na kríži, v načúvaní Otcovi, v poslušnosti voči Otcovi. Pozrime sa napríklad na noc na Olivovej hore. „Nech sa stane nie moja, ale tvoja vôľa". Prostredníctvom tejto modlitby Ježiš zahrňuje do svojej vôle Syna tvrdohlavú vzdorovitosť všetkých nás a premieňa náš vzdor na svoju poslušnosť. Ježiš bol tým, ktorý sa modlil. Bol však zároveň aj tým, kto vedel načúvať a poslúchať: urobiac sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži" (Flp 2,8). Kresťania vždy zakusovali, že odovzdajúc sa do Otcovej vôle sa nestratia, ale nachádzajú cestu k hlbokej identite a vnútornej slobode. V Ježišovi objavili, že seba samého nachádza ten, čo sám seba daruje; a slobodným sa stáva ten kto sa zaväzuje poslušnosťou založenou na Bohu a oživovanou hľadaním Boha. Počúvať Boha a poslúchať ho nemá nič spoločné s odrezaním sa od sveta a stratou seba samého. Iba vstúpením do vôle Božej dosahujeme našu vlastnú identitu. Svedectvo tejto skúsenosti je dnes nevyhnutné pre svet práve vzhľadom na jeho túžbu po sebarealizácii a sebaurčení.

„Zachovávať všetky slová vo svojom srdci". Ku všetkému, čo si Mária uchovávala vo svojom srdci a o čom premýšľala, pribudol pocit neschopnosti pochopiť Ježišovo slovo. Spolu s prorokovaným mečom bolesti ju bude tiesniť vedomie vecí, ktoré nechápe. Nie je veru ľahké podriaďovať život niečomu, čo je pre nás nepochopiteľné. Množstvo nezodpovedaných otázok môže vyvolať pochybnosti a obavy, či sa nám nespochybní i samotná viera i samotný zmysel života. Pohľad na Máriu upokojuje. Sám Ježiš jej hovorí veci, ktoré ona nechápe, ale nežiada vysvetlenie, len si pokojne ukladá nepochopené slová v srdci. Vstúpila do služieb tajomstiev, ktorým nerozumie, ale zostane im verná. Pánovo slovo je viac ako všetko, čo sa deje, viac než všetko, čo dokážeme pochopiť. Kristus nám prišiel zvestovať práve to, čo je na našej pravde nepochopiteľné. Aj to je časť kríža, ktorý máme niesť za Ním. Lebo veľké umenie života, geniálna múdrosť myslenia a sila osobnosti je práve v tom, že tak, ako sa snažíme poznať všetko, čo je poznateľné, dokážeme skloniť hlavu pred tým, čo je nepochopiteľné. Nepochopiteľné veci nám Ježiš hovorí nie preto, že by chcel ukázať svoju intelektuálnu prevahu, ale preto, že nás chce uviesť do svojich sfér superlásky v zvestovanom novom živote.
Počas predvčerajšieho večerného Bdenia s pápežom v rámci slávnostného ukončenia Roku kňazov boli odpovede Svätého Otca na otázky z radov kňazov. Na jednu z nich: Ako svedčiť dnešným mladým o kráse kňazského života? - Svätý Otec Benedikt XVI. odpovedal: „Čo robiť? Je tu veľké pokušenie zobrať túto vec do našich rúk a zmeniť sviatosť kňazstva - to, že sme boli ním vyvolení - na obyčajnú profesiu, na džob, ktorý má svoje hodiny, a potom sa môžem venovať svojím veciam. Ak sa vzdáme posvätnosti a novosti, ktorú iba Boh môže dať, a ktorá prichádza z jeho povolania, nič nevyriešime. Preto sa musíme modliť, klopať na dvere Božieho srdca, aby nám dal povolania. Okrem tohto by som si všimol tri body:
1. Každý z nás by mal žiť svoje kňazstvo tak, aby bolo presvedčivé. Tak, aby mladí mohli povedať: Toto je skutočné povolanie. Myslím, že nikto z nás by sa nestal kňazom, keby predtým nepoznal kňaza, ktorý žil presvedčivo svoje povolanie.
2. Ako som už viac ráz povedal, pozývajme mladých k modlitbovým iniciatívam za duchovné povolania.
3. Majme odvahu hovoriť s mladými ľuďmi, pretože veľmi často je ľudské slovo nevyhnutné k načúvaniu Božieho povolania. Pomôžme im nájsť spoločenstvá, kde sa žije viera, kde cítiť Božiu lásku. Modlime sa za to, aby nám Pán pomohol."
Napokon sa obráťme na Máriu, Kráľovnú apoštolov a Matku kňazov, a prosme jej Nepoškvrnené Srdce, aby nás všetkých sprevádzala na našej životnej púti. Naším novým Kristovým služobníkom prajme, aby na jej príhovor Pán daroval každému z nich vernosť v kňazskom povolaní, ktoré teraz s toľkou dôverou prijímajú.



Návrat späť