Homília Mons. Tomáša Galisa pri kňazskej vysviacke v Žiline 14. júna 2008

(Mt 20, 25b - 28)

Drahí spolubratia v kňazskej a diakonskej službe, milovaní bratia a sestry, mladí priatelia, najmä však vy, drahí rodičia! Títo vaši synovia a naši duchovní bratia o niekoľko chvíľ budú ustanovení do významnej a zodpovednej služby Cirkvi - osobitnou sviatosťou príjmu posvätný rad presbyterátu, stanú sa kňazmi katolíckej Cirkvi, stanú sa služobníkmi, doslova sluhami Kristovho poslania.

Podobne ako pred dvetisíc rokmi Ježiš povolal ľudí k nasledovaniu, tak aj dnes mladí mužovia a ženy sa vydávajú na putovanie, aby ho nasledovali. Sú Ním fascinovaní a pohnutí túžbou ponúknuť vlastný život do služby Cirkvi, ako dar pre pomoc ľuďom. Majú odvahu nasledovať Krista a chcú byť jeho svedkami. Život v nasledovaní Krista je skutočne riskantným podujatím, pretože sme vždy ohrození hriechom, nedostatkom slobody a možnosťou zrady. Preto všetci potrebujeme jeho milosť, tak ako Mária, ktorá ju prijala v plnosti. Od Márie sa učme vždy hľadieť na Krista, ako na náš vzor. Tak môžeme mať účasť na univerzálnom spásonosnom poslaní Cirkvi, ktorej On je hlavou.

Pán povoláva kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky a laikov aby vstúpili do sveta v jeho komplexnej realite a aby spolupracovali na budovaní Božieho kráľovstva. Robia to vo svojej veľkej mnohorakosti a rôznorodosti: v ohlasovaní, v budovaní komunít, v rozličných pastoračných službách, v konkrétnych dobrých skutkoch a prejavoch žitej lásky, vo výskume a vo vede, ktorými sa zaoberajú v apoštolskom duchu, v dialógu s kultúrou v tom prostredí, v ktorom sa nachádzajú, v podporovaní spravodlivosti podľa Božej vôle a v neposlednom rade v sústredenej kontemplácii trojjediného Boha a v jeho komunitnej oslave.

Drahí bratia, Ondrej a Jozef, vaše životy sú zázrakom, sú tajomstvom Božieho zaľúbenia a darom jeho milosrdenstva, naplno vyjadrené slovami proroka Jeremiáša: „Skôr, než som ťa utvoril v matkinom živote, poznal som ťa, skôr, než si vyšiel z lona, zasvätil som ťa, za proroka pre pohanov som ťa ustanovil“ (Jer 1, 5). Každý kňaz môže opakovať, že bol vyvolený, vysvätený a poslaný zviditeľniť Kristovu aktuálnu prítomnosť, ktorej hodnoverným reprezentantom a poslom sa stáva.

Preto Boží služobník pápež Ján Pavol II. často hovorieval: „Každé kňazské povolanie vo svojej najhlbšej podstate je veľkým tajomstvom, je darom, ktorý nekonečne prevyšuje človeka“. Práve pre tento dar a tajomstvo sme povinní vydávať o kňazstve svedectvo. Máme to vždy robiť s veľkou pokorou a vedomí si skutočnosti, že Boh nás „povolal svätým povolaním, nie pre naše skutky, ale zo svojho rozhodnutia a milosti“ (2 Tim 1, 9), ako to napísal apoštol Pavol svojmu žiakovi Timotejovi.

Povolanie ku kňazstvu „je svojou podstatou povolaním ku svätosti, vo forme, ktorá pramení zo sviatosti kňazstva“ (PDV, 33) a v encyklike Cirkev žije z Eucharistie pápež Ján Pavol II. to objasňuje: „Každé úsilie o svätosť, každý skutok zameraný na uskutočnenie poslania Cirkvi, každé vykonávanie pastoračných plánov musí čerpať nevyhnutnú posilu z Eucharistického tajomstva a naň sa musí zameriavať ako na svoj vrchol“. Kňaz je povolaný vo vlastných okolnostiach kde ho Boh posiela, stretnúť sa, spoznať a milovať Krista vo vykonávaní svojej služby a stále viac sa s ním stotožňovať.

Celá Cirkev je kňazským ľudom. Vďaka krstu majú všetci veriaci účasť na Kristovom kňazstve, na „všeobecnom kňazstve veriacich“. Na jeho základe a v jeho službe jestvuje aj iná účasť na Kristovom poslaní – je to služba, ktorá sa udeľuje sviatosťou kňazstva a jej úlohou je slúžiť v mene a osobe Krista – Hlavy uprostred spoločenstva. Služobné kňazstvo sa podstatne líši od všeobecného kňazstva veriacich, pretože udeľuje posvätnú moc pre službu veriacim. Vysvätení služobníci konajú svoju službu Božiemu ľudu vyučovaním, bohoslužbou a pastierskym spravovaním.

V dnešnom úryvku z evanjelia svätého Matúša sme počuli o prioritách, ktoré nám majú byť vlastné. Sú to: pohotovosť v službe a prvenstvo v obeti.

V koncilovom dokumente Svetlo národov sa píše: „Úrad, ktorý Pán zveril pastierom svojho ľudu, je skutočná služba“ (LG, 24). Náš Katechizmus katolíckej cirkvi (1551) k tomu dodáva: „Táto služba je úplne zameraná na Krista a na ľudí. Úplne závisí od Krista a jeho jediného kňazstva a bola ustanovená v prospech ľudí a spoločenstva Cirkvi. Sviatosť posvätného stavu udeľuje „posvätnú moc“, ktorá je v skutočnosti Kristovou mocou. Vykonávanie tejto moci sa preto má riadiť príkladom Krista, ktorý sa z lásky stal posledným a služobníkom všetkých.“

Veľký pápež Druhého vatikánskeho koncilu Pavol VI. v posolstve adresovanom kňazom napísal: „Kňazstvo nie je remeslo alebo hocijaká služba vykonávaná v prospech Cirkvi, ale služba, ktorá participuje absolútne zvláštnym spôsobom a s nezmazateľným charakterom na sile Kristovho kňazstva, vďaka sviatosti kňazstva“.

A opäť v Katechizme katolíckej cirkvi (1564) sa o presbyteroch - kňazoch hovorí: „Hoci kňazi nemajú najvyšší stupeň kňazstva a vo vykonávaní svojej moci závisia od biskupov, predsa sú s nimi spojení v kňazskej dôstojnosti a sviatosťou posvätného stavu sú podľa vzoru Krista, najvyššieho a večného Kňaza, vysvätení, aby hlásali evanjelium, spravovali veriacich a slávili Boží kult ako praví kňazi Nového zákona“.

Vkladaním mojich rúk a konsekračnou modlitbou, stanete sa spolupracovníkmi biskupa. Ponesiete s ním „ťarchu ľudu“ – ako sme o tom počuli v starozákonnom čítaní a budete ohlasovateľmi „služby zmierenia“, pretože nás „roznecuje láska Kristova“, „sme Kristovými vyslancami“ podľa slov sv. Pavla, ktoré adresoval cirkevnému spoločenstvu v Korinte. „Kto je v Kristovi, je nové stvorenie“!

Preto najprv rozjímajte o Pánovom zákone a potom všetkým ohlasujte Božie slovo, ktoré ste sami s radosťou prijali. Vaša náuka nech je pokrmom pre Boží ľud a váš príkladný život nech je potechou i povzbudením pre veriacich, aby ste slovom i príkladom budovali Boží dom, ktorým je Cirkev. V mene Kristovom budete posväcovať. Vaše ruky budú vo svätej omši prinášať na oltári nekrvavým spôsobom Kristovu obetu. Vo sviatosti pokánia budú v mene Kristovom i v mene Cirkvi odpúšťať hriechy. Tie isté ruky budú svätým olejom posilňovať chorých. Vaše ruky budú vykonávať aj ostatné posvätné obrady. Myslíte na to, čo konáte; a to čo budete vysluhovať, aj sami nasledujte. Kráčajte v novosti života. Posilu berte v denných modlitbách, keď budete vzdávať chvály a vďaky a modliť sa nielen za Boží ľud, ale aj za celý svet. Pamätajte, že ste boli vybraní spomedzi ľudí a ustanovení pre ľudí, aby ste boli prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi.

Bratia moji, túto službu Krista - Učiteľa, Kňaza a Pastiera plňte vždy s radosťou a opravdivou láskou. Chcem vás hneď na začiatku kňazskej služby poprosiť: považujte za základnú úlohu celého vášho kňazského života: byť s ním, učiť sa pohľadu na neho, nacvičiť si počúvanie jeho slova, stále viac spoznávať Pána v modlitbe a vo vytrvalom počúvaní Svätého písma. Ako sa v živote človeka nič veľké nedá dosiahnuť bez disciplíny a postupu, tak aj vnútorný život potrebuje oboje. Keď počúvame veľkého umelca, ktorý majstrovský ovláda svoj nástroj, dotkne sa nás ľahkosť, zdanlivá samozrejmosť a uvoľnenosť, ktorou sa jednoducho vyjadruje samotná krása diela. Aby bola na konci táto ľahkosť, v ktorej sa čisto a nerozladene prejavuje veľkosť, je potrebné dlho svedomito pracovať. Vnútorný život nesmie byť pre nás menej dôležitý než vonkajšie konanie, než šport alebo technické znalosti. Rast vnútorného človeka je hoden nášho plného nasadenia: svet potrebuje ľudí, ktorí vnútorne dozreli a vnútorne zbohatli! Pán nás potrebuje, aby nás mohol volať k sebe a posielať do sveta.

Napokon sa obráťme na Máriu, Kráľovnú apoštolov a Matku kňazov, ale aj na Pomocnicu kresťanov a prosme ju, aby nás všetkých sprevádzala na našej životnej púti a týmto novým Kristovým služobníkom, aby na jej príhovor Pán daroval vernosť povolaniu, ktoré teraz s dôverou prijímajú.

Návrat späť