Homília Mons. Tomáša Galisa pri inaugurácii 15. 3. 2008 v Žiline

V tejto historicky významnej chvíli najprv so žalmistom volajme: „Toto je deň, ktorý učinil Pán, plesajme a radujme sa z neho“ (Ž 118, 24). Tieto vzácne okamihy nám skutočne pripravil Pán a na ich umocnenie by som chcel parafrázovať slová proroka Izaiáša: „Tvoríme čosi nové, teraz to klíči; nebadáte?“ (porov. Iz 43, 19).

Milí otcovia arcibiskupi a biskupi, drahí diecézni a rehoľní kňazi, diakoni, rehoľní bratia a rehoľné sestry, excelencie: pán komisár Európskej komisie, páni ministri, poslanci, excelencia pán veľvyslanec, pán predseda žilinského samosprávneho kraja, pán primátor mesta Žiliny, páni primátori a starostovia, vážené magnificencie a spektability, ostatní ctení predstavitelia spoločenských, kultúrnych a politických organizácií, drahí bratia a sestry v Kristovi.

Drahí moji, dnes sa tu skutočne tvorí čosi nové, a my sme svedkami toho nového, čo v tomto regióne sa ešte doposiaľ nikdy neuskutočnilo, čo sa zapíše do kroník, aby to zostalo pre históriu, ale čo sa iste zapíše aj do našich sŕdc, aby sme sa povzbudili a s radostným srdcom slúžili Pánovi. Sme svedkami veľkej historickej, náboženskej i spoločenskej udalosti. Už viac rokov sa hovorilo, že v Žiline by malo vzniknúť nové biskupstvo. Rozhodnutím Svätého Otca Benedikta XVI. a dekrétmi Svätej stolice, ktoré boli prečítané a ukázané hneď na začiatku dnešnej slávnosti, bolo 14. februárom tohto roku zriadené nové biskupstvo so sídlom v Žiline. Územie novej diecézy vzniklo vyčlenením deviatich dekanátov z nitrianskej diecézy a jedného dekanátu z banskobystrickej diecézy.

Táto historická udalosť je o to významnejšia, že mesto Žilina práve v tomto roku, v roku 800-stého výročia svojej prvej písomnej zmienky, dostáva kvalitatívne ďalšie vyznačenie, ba môžeme povedať, že viac ako vyznačenie, dostáva dar, ktorý tomuto mestu už nikto nebude môcť vziať: stáva sa biskupským mestom, čo napríklad znamená, že v Pápežskej ročenke (Annuario Pontificio) od roku 2008 sa bude uvádzať: Žilina je mestom, v ktorom sídli diecézny biskup. Pre veriacich ľudí, a myslím si, že aj pre všetkých ľudí dobrej vôle, je to dôvod k veľkej duchovnej radosti i vďačnosti voči Bohu a voči Svätému Otcovi.

Preto v týchto – historicky tak veľmi dôležitých okamihoch - chcem vysloviť veľké a srdečne poďakovanie Svätému Otcovi Benediktovi XVI. v prvom rade za seba, že ma vyvolil za žilinského biskupa, ale aj za všetkých vás veriacich, ktorých som dostal a pre ktorých chcem byť duchovným otcom a pastierom. Zriadením novej Žilinskej diecézy z nás utvoril partikulárnu Cirkev, nové spoločenstvo na globálnej mape Katolíckej cirkvi. Biskup už ani v tejto časti Slovenska nebude „maiestas a longe – vzdialená vznešenosť, vzdialeným biskupom“, ale ako to povedal pán kardinál Tomko, bude „vescovo della vicinanza - biskupom blízkosti, bezprostredne prítomný“, ktorý chce, aby ste vy boli jeho a on chce byť váš. Chce vás počúvať, ale aj usmerňovať. Chce byť blízky hlavne kňazom, svojím spolupracovníkom: žiadať o ich radu, ale aj povzbudzovať ich, utvrdzovať vo viere a všetkých chce vytrvalo a verne viesť po ceste spásy ku Kristovi v tomto svete, ktorý je bez hodnôt, liberalizovaný a voči všetkému zhovievavý.

Ďakujem novému otcovi arcibiskupovi – metropolitovi, Mons. Stanislavovi Zvolenskému, že ma uviedol do úradu žilinského biskupa. Ďakujem bratom biskupom Rudolfovi a Viliamovi, že doteraz pracovali na mnohých pastoračných aktivitách pri duchovnom vedení zvereného Božieho ľudu a tak prejavovali otcovskú starostlivosť o kňazov a veriacich, ktorí teraz sú zverení pod moju pastiersku starostlivosť.

Ďakujem za ústretovosť všetkým predstaviteľom štátnej a komunálnej správy, a nádejam sa, že mi aj ďalej budú nápomocní pri zriaďovaní úradov a inštitúcii, tak potrebných pre rozvíjanie života miestnej Cirkvi, lebo poslaním Katolíckej cirkvi je slúžiť spoločnému dobru celej spoločnosti.

Mladé roky svojho života som prežil v neďalekých Vrútkach. Od svojich asi 12 rokov, keď som bol so svojimi rodičmi prvýkrát v Žiline, som veľa ráz pobudol v „meste na Váhu“, ale nikdy som nepomyslel, že raz budem v tomto meste prvým diecéznym biskupom.

V súvislosti s dnešnou liturgickou slávnosťou svätého Jozefa nás svätý Bernardín Siensky – nasledujúc svätého Tomáša Akvinského – poúča, že „keď si Boh vo svojej milosti vyberá niekoho do veľmi vznešenej úlohy, obdaruje ho darmi nevyhnutnými na plnenie tejto úlohy, čo vzácne platí u svätého Jozefa, pestúna nášho Pána Ježiša Krista a ženícha Márie“. Vernosť zo strany Boha sa prejavuje v pomoci udelenej v každej životnej situácii, v každej práci, v každom zdravotnom stave, aby sme mohli verne plniť svoje poslanie na zemi. Boh nás neopustí, ale očakáva od nás rozhodnú odpoveď: v mladosti, v zrelom veku, ba i vtedy keď nám do stretnutia s Bohom nezostáva veľa času. Boh od nás očakáva bdelý postoj plný lásky a iniciatívy.

V blahej pamäti Svätý Otec Ján Pavol II. v knihe: „Vstaňte, poďme!“ uvažuje: „Biskupstvo je nepochybne úrad, biskup však musí všemožne zápasiť, aby „nezúradnel“. Nesmie zabúdať, že má byť otcom. Keď uvažujem, kto môže byť pomocníkom a vzorom pre všetkých povolaných na otcovstvo – v rodine aj v kňazstve, o to väčšmi v biskupskej službe - , prichádza mi na um svätý Jozef. Pre svätého Jozefa život s Ježišom bol stálym objavovaním vlastného povolania byť otcom. Stal sa ním nezvyčajným spôsobom, keďže svojmu Synovi nedal telesný život. Neponúka sa takáto realizácia otcovstva ako vzor zvlášť nám, kňazom a biskupom?

Aj ja môžem s Božím služobníkom Jánom Pavlom II. povedať, že prakticky všetko, čo som vo svojej biskupskej službe vykonával, prežíval som ako prejav takéhoto otcovstva: krsty detí i dospelých, spovede mladých, starých i ťažko chorých, slávenie Eucharistie, poúčania i napomínania, povzbudzovanie vo viere, to pre mňa bola a stále je realizácia otcovstva.

Program Cirkvi tretieho tisícročia je už známy – každý deň znovu začínať a pozerať na Ježiša Krista očami Márie – chceme sa o to usilovať všetci, ktorí patríme do Katolíckej cirkvi, aby sa šírila svätosť, pokora a misionárske nadšenie. Program našej diecézy je už tiež rámcovo načrtnutý v Pastoračnom pláne Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007-2013, kde je dôraz kladený predovšetkým na program „vnútornej obnovy cez slúžiacu a komunikujúcu cirkev“. Už spomínaný pápež Ján Pavol II. nám pri troch návštevách našej krajiny zdôrazňoval formovanie seminaristov a kňazov a tiež formovanie veriacich laikov. Tu chcem pamätať a napomáhať formovanie počnúc od miništrantov, cez seminaristov, diakonov, kňazov ako aj cez Bohu zasvätené osoby. Rovnako chcem pomáhať pri formovaní veriacich laikov, ktorí pracujú v rozličných verejných funkciách, kde svojím životom a príkladom svedčia o Kristovi.

Vieme, že z takejto stálej starostlivosti Cirkvi o formovanie svojich veriacich, vznikajú stabilné rodiny, kde otcovstvo a materstvo predstavujú samy o sebe zvláštne potvrdenie lásky, tvoria v živote manželov „novotu“ a „bohatstvo“ a sú tak vznešené, že priblížiť sa k nim možno iba „na kolenách“.

Program Zodpovedná mládež, chce povzbudzovať k väčšej angažovanosti mladých kresťanov, aby dokázali uniesť zodpovednosť za seba, zvládať seba a tak vydávali radostné svedectvo kresťanského života ostatným mladým vo svojom okolí.

Vieme akým pokladom pre cirkevné spoločenstvo sú modlitby a obety chorých a starších i veľmi starých a mnohokrát nevládnych veriacich. Spolu s nimi chceme realizovať program solidárne spoločenstvo, cez ktorý chceme povzbudzovať veriacich k solidarite s ľuďmi v núdzi a podľa možnosti preukazovať aj praktickú službu či pomoc v konkrétnych situáciách.

Teším sa, že na území diecézy sa už nachádzajú kvalitné cirkevné základné a stredné školy, univerzitné pastoračné centrá pre vysokoškolákov a že je veľmi dobre organizovaná školská i farská katechéza.

Toto všetko aj mňa povzbudzuje, aby som v načatých aktivitách pokračoval. Preto vás všetkých už odteraz prosím o osobné vloženie sa do načatých diel, ako aj o službu priniesť niečo nové, kreatívne, čo možno bude prinášať plody až v budúcnosti, ale bez položenia základov, by sa nemohli zrealizovať.

Patrónom nášho katedrálneho chrámu je Najsvätejšia Trojica, spoločenstvo troch božských Osôb. Boh - Trojica to je Láska, ktorá víťazí nad smrťou. Táto Božia Láska všetko prežaruje, rozťahuje a preniká. Solovjov by povedal, že človek zasiahnutý touto Láskou sa stáva diamantom. Diamant má z chemického hľadiska rovnaké zloženie ako uhlie. Prečo je teda diamant krásny a uhlie nie? Uhlie má v sebe konfliktnú štruktúru, ktorá pohlcuje a dusí svetlo, zatiaľ čo diamant dovoľuje svetlu žiariť a tú istú vnútornú štruktúru robí tak vzácnejšou. Uhlie nepredstavuje krásu, ale diamant je jedným z najskvostnejších príkladov krásy. Aj človek môže byť buď ako uhlie, keď dovolí, aby hriech zničil jeho vnútornú štruktúru, a tým zabránil priechodu lásky a uskutočneniu Božieho obrazu v ňom. Ale môže byť tiež diamantom, keď preniknutý Božou láskou, ktorá bude prežarovať jeho vnútorné štruktúry, svojimi skutkami a slovami bude dávať svedectvo Svetlu a Láske, svedectvo Božiemu životu v ňom.

Mojich biskupským heslom aj naďalej zostáva: Per Mariam ad Jesum. Veľa ráz som opakoval - a ako biskup ešte častejšie opakujem - podľa príkladu Panny Márie „fiat“, aby som v mojom živote dokázal uskutočniť Boží plán, ktorý On má so mnou a cezo mňa aj s inými. A teraz ešte intenzívnejšie - v piatich mariánskych svätyniach v našej diecéze - chcem spolu s vami vyprosovať Máriinu ochranu a pomoc pre všetkých. V jej materinskej škole chceme vnímavo počúvať a postupne sa učiť, aby sme sa stávali krásnymi diamantmi – mladí i starí, rodičia aj deti, chorí aj zdraví - na radosť a potechu všetkých, ktorí sa s nami stretnú.

K uskutočneniu toho si pomáhajme vzájomnou modlitbou a obetami. Do dnešnej eucharistickej obete vkladám vás všetkých a zároveň aj vás prosím o modlitbu za seba.

Záverom vám všetkým chcem oznámiť, že patrónmi žilinskej diecézy sa stávajú naši apoštoli a vierozvestovia svätý Cyril a svätý Metod. Prosím aj našich nebeských ochrancov o trvalú duchovnú podporu a prihováranie u Darcu všetkých darov, u nebeského Otca. Nech sa tak stane.

Návrat späť