02. 06. 2022

Duchovná obnova zamestnancov

Tento deň sme prežili trochu inak ako bežné pracovné dni. V stíšení, modlitbe, počúvaní… na Paľovej búde. 

Sr. Dária z Komunity blahoslavenstiev nám priniesla nové podnety, nosnou témou bolo rozprávanie o ikone Priateľstva, kde Kristus objíma človeka, kráča s ním… Otec Michal v neúnavnom dare sviatostí posilnil do ďalších dní… Veľká vďaka! Chválime Ťa, Pane, naša Láska!

Priateľstvo

Vzťah s Kristom, ktorý ma objíma.

Vzťah k sebe samému. Som človek z prachu zeme, stále padám… nikdy nebudem ako Boh.

Zmeniť postoj k druhému, nečakať, že sa zmení druhý. Ak nemôžem zmeniť ja niečo, …zamyslieť sa, či sa tá starosť nestala mojím životom, že mi prenikla veľmi do života. Pýtať sa a pustiť to z rúk, v prvom rade vložiť do Božích rúk situáciu, človeka… Ako sa správal Ježiš, aký mal postoj k ľuďom… On nám neodmietne svoje svetlo a milosť. Obrátenie je v tom, že chcem, otváram sa pre tú milosť, aby sa dotkol môjho srdca.

Tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi. Moje rozhodnutie prijať Krista, znova a znova obnovovať toto rozhodnutie.

Dobrý otec je hrdý na svoje dieťa, Boh je hrdý na nás a na naše kroky, aj keď spadnem z bicykla, chce, aby sme boli odvážni, nebáli sa robiť chyby, padnúť. Aj pád na hubu je pohybom vpred.

Ide o to, aby sme sa nebáli robiť rozhodnutia, aj keď nemáme celkom istotu. Nie sme dokonalí a nikdy nebudeme. Keď páchame len ľahké hriechy, sme šťastní ľudia. Tešme sa a využívajme že sme Jeho deti. Očakávajme Ducha Svätého, dávam mu stále väčší priestor na jeho vnuknutia. Ochotná aj prijať pravdu sama o sebe.

Občas zabúdame na večnosť, dôležité je pýtať sa, ako toto čo žijem ovplyvňuje moje kráčanie do večnosti.

Stojíme na zemi.

Tým, že sa človek darováva, stáva sa stále viac človekom, sebou, dozrieva do plnosti. (Frankl)

Vzťahy nám ukazujú pravdu. Otvorenosť na neustále smerovanie k cieľu, ku Kristovi, otvorené srdce. Potom je to vzťah k sebe. Boh stvoril človeka úžasne. Sme poznačení hriechom, to je náš limit. Pred hriechom nebol žiaden rozpor, naše telo, psychika… boli v jednote, ľudia sami so sebou, s druhým i s Bohom. Dáva človeku zmysel života… ploďte sa, množte sa, naplňte zem. Boh dal prvým ľuďom zmysel, význam a účel od Boha. Bolo postarané o ich bezpečnosť, istotu, nemuseli sa báť, že budú hladní. Oni sa nemuseli báť, že im bude niečo chýbať. My teraz máme strach. Bol priestor na vzťahy, vedeli, že patria jeden druhému. Boli sme stvorení pre vzťahy. Nežiť pre vzťahy znamená nežiť. Niekto nechce vzťahy prehlbovať, vytvárať nové… len skrze vzťahy môžeme byť šťastní. Vzťahy, ktoré sú naplnené láskou, pretrvajú na večnosť. Vedeli, že ten druhý mi nie je nepriateľ, ale pomocník, bolo im spolu dobre. Po prvotnom hriechu neposlušnosti, pýchy, egocentrizmu (ja sám si stačím), toto je hriech, kt. môže mať enormné množstvo podôb… nebudem zaťažovať druhých, ja to zvládnem. Takýto postoj môže byť niekedy ok. Nastáva oddelenie od Boha aj medzi ľuďmi navzájom, vidím druhého už ako nepriateľa, toho, ktorý mi komplikuje život, navádza ma na hriech, zavadzia mi. Rozpor aj voči sebe samému. Negatívne emócie…dovtedy nepoznali takéto emócie, nikdy predtým to nezažili, nikdy, zrazu sa boja a skrývajú, obviňujú, človek sám v sebe je rozdelený. Toto všetko je balík, ktorý sme zdedili. Navzájom si slúžte v láske jeden druhému, to je vyjadrenie lásky. Boh im dal všetko, zrazu si musia zarobiť na živobytie. Začína boj o život. Vedeli, aký majú účel a cieľ. Teraz nevedia, kto sú, strácajú identitu, majú pocit viny, je narušená identita, ktorú nám dal Boh, že sme milovaní. Keď máme s Bohom skúsenosť, je to fajn, ale keď sa to celé rúca, nejde nám to, uveriť, že Boh ma má rád, ísť do hĺbky, je pre nás ťažké. Fungujeme komerčne. Niečo urobím, dostanem odmenu. S Bohom toto nefunguje. Boh dáva bez miery, prečo niekomu viac, inému menej? Božie myšlienky a cesty nie sú mojimi. Má svoje dôvody. Ale nenechá ma nikdy len tak. Vždy mi dáva lásku. Celé dejiny spásy sú o tom, aby človek uveril, že Boh ho chce zachrániť. Keď sa mi deje nespravodlivosť… čo s tým robím? Potlačiť, tváriť sa, že nič, …alebo to vykričať, …alebo ísť s tým za Bohom. Prečo?

Za tým je kopec mojej pýchy, ….prosím od odpustenie, je na mne, čo s tým urobím. Aj svätí bojovali do konca života… zostaneme ľuďmi, zranenými, …ako mať vzťah k sebe? Čím sme starší, tým je ten balík väčší. Ako mať vzťah k sebe? Čo môžem milovať na sebe je to, že Boh ma stvoril pre seba. Naša hodnota. Ten, kto robí 3 hodiny, či 24, je jedno. Celý môj život má byť vyjadrením vďaky. Zachovať dobro na tomto svete je to, čo mám urobiť. Priniesť do tohto sveta dobro. Tento svet môže premeniť len láska kresťanov, ktorí ju dávajú naplno. Niesť Krista ďalej… preto prijímam sviatosti. Sviatosti sú prostriedky, aby ma uschopňovali robiť dobro. Teším sa z toho, že som taká, aká som, napriek mojej biede. Chcem nechať stopu dobra. Ak toto budú druhí na nás vidieť, nepotrebujeme inak evanjelizovať. Úžasná ochota ľudí slúžiť, aj neveriacich… vzali si dovolenky a vozili Ukrajincov 2 týždne napríklad. Tento pán s minibusom sr. Dáriu ukľudnil, mal nastavené srdce na dobro. Kopec rozhovorov a otvorených sŕdc. Niekedy sme v tom našom kresťanstve takí upätí, chýba nám rozlet ducha. Vidieť to, že Božia láska je nad všetkým týmto, čo žijeme. Neostávajme len pri ľudskom pohľade! Idem do vnútornej paniky, keď to nechám všetko na seba padnúť (tie starosti, množstvo povinností). Aký relatívny je môj subjektívny pohľad na druhých, ako to vidí on? Môže sa mi zmeniť pohľad. Život každého z nás má cenu Kristovej krvi. Potrebujem byť blízko neho. Vážme si seba, ako si nás váži Boh.

Čo pre mňa znamená dať Bohu miesto v živote?

Ako vnímam iných ľudí vo všeobecnosti? …čo sa vo mne objaví (strach, že bude odo mňa niečo chcieť…) S ktorými ľuďmi mám najväčší problém?

2. Prednáška

Vzťahy k druhým

Formy pýchy: keď mi niekto nepoďakuje, bola tam prímes pýchy, nerobila som to len nezištne. Pýcha bude vždy, keď narazím, prídem do konfliktu, pýtať sa, čo sa ma dotklo? Sebectvo a egocentrizmus, to nie je to isté. Sebectvo… vidím len svoje potreby. Aj moje potreby sú dôležité, len vedieť v danej chvíli, ktoré potreby majú prednosť.

Egocentrizmus – keď vie, že pôjde na výlet, myslí si, že bude pekné počasie a všetko… Sebaľútosť – kto si ma nevšimol… bráni nám to často byť otvorení k druhým, niekedy z toho ani nevieme vyliezť. Koľko rozmýšľam o tom, čo mi kto povedal, ako sa mi čo darilo. Jediná dôležitosť je Boh, nemám sa točiť okolo seba. Všimnem si, že je niekto smutný? …všímam si seba? Keď sa pri tomto prichytím, nemotať sa v tom. Možno to bola ozaj krivda. Ale veď Ježiš trpel viac. Oberá nás o pokoj a radosť zo života. Keď hovorím, že mám toho veľa, potvrdzujem to, keď to poviem 5x, 5x to potvrdzujem, to nie je dobré. Čo si myslíme, to hovoríme, čo hovoríme, to slovom potvrdzujem. Dať to Bohu… Pane, som takáto, dávam ti to… je vzácne počuť „ja sa tak teším zo života", mám takú radosť zo života… „Som v strese", čím viac o tom hovorím, tým viac to potvrdzujem. Sústreďuje ma to na seba. Čo nám priniesla súčasnosť? Veľmi silný individualizmus, točí sa všetko okolo mňa a ja to musím sám zvládnuť. Staviame si hranice medzi sebou. Sme jedna rodina, ľudstvo, vyšli sme z Božej ruky, potrebujeme rúcať bariéry, ktoré medzi nami sú. Aby sme sa neoddeľovali od seba.

Rôzne strachy – valcujú svet. Teraz je to strach ekonomický. Prognózy nie sú dobré, ale strach ma môže aj paralyzovať. Bezradnosť, že nemám dosah na to, čo bude (Ukrajina, enormné ekonomické dopady na svet). Nevidím východisko v danej situácii, to je bezradnosť. Situácie nemôžem priamo ovplyvniť, preto sa bojím. Môžem sa naučiť prijímať vlastnú bezmocnosť a odovzdávať ju Bohu. Život je tak vzácny dar, že sa vymyká akejkoľvek našej kontrole, nemáme nad ním moc. Život patrí Bohu, jedine Boh je darca života. Skutočnosť, že nemám dosah, mám prijať. Niekedy dostanem svetlo len na jeden krok. Teraz by som mohla toto… učí nás to závislosti na Bohu, poddajnými Duchu Svätému, potom sme otvorení aj vzťahom. Odpustenie, hlavne vnútorné (nemusí byť navonok), aby sme neniesli pocit v sebe. Dôležité je, ak v srdci mám malú horkosť, odovzdať Bohu a odpustiť. Koreň horkosti sa nevytrhne sám. Ak zistím, že v mojom srdci je niečo nedobré, pôjdem na pár minút do ticha a modlitby, nech Boh premieňa moje vnútro.

3. Prednáška

Dôvera a pravda

Sme pozvaní milovať ako nás Kristus miluje. Sme pozvaní, aby sme do nej vstupovali a nechali sa ňou premieňať. Keď ma druhý odmietne, som unavená, nezvládam milovať. Vkladať lásku do všetkého! Aký veľký význam môže mať aj podradná robota, keď ju urobím s láskou a v skrytosti. Aj keď sa štítim niečoho, s láskou sa stáva investíciou, ktorá nás čaká v nebi… neobyčajná hodnota s láskou urobeného. Malé skutky aj neviditeľné sú veľkou hodnotou. Vkladajme ľudí do Božieho milosrdenstva, aj ak zlyhávam v láske, Boh nezlyháva, odovzdávajme čím skôr ľudí aj situácie do Jeho milosrdenstva!

Milovať blížneho… čo preňho urobím (ani nie je také dôležité), ale môj pohľad na neho, ako pozeral na hriešnikov Ježiš? Kristov pohľad bol vždy pohľadom prijatia, milosrdenstva, pohľad lásky (bez výčitiek). Charakteristika lásky… úcta. Pohľad, ktorý v tom druhom vidí Božie stvorenie, úctu si zaslúži každý človek! Prosme si tú milosť pozerať na človeka inými než len ľudskými očami. Nepozerajme zvrchu, bez záujmu o jeho názor. Ak chcem prejaviť úctu, znamená, že si ho vážim, aj ak zlyhá. Úcta sa prejavuje v tom, ako sa na človeka pozerám. Ja môžem dať almužnu takým spôsobom, že ho ponížim.

Sú ľudia pre mňa darom? Dar vždy obohacuje. Môže ma to mnohému naučiť, mnohé ukázať. Do lásky potrebujem dorastať. Ježiš sa správal k ostatným vždy s úctou. Kristus pristupoval k ľuďom s nekonečnou nežnosťou, nadhľadom, vedie ich a vychováva, sú ešte na ceste, ešte len dorastú do lásky.



Návrat späť