Farský kostol sv. Mikuláša, biskupa (1873)

Protokol, ktorý začal písať farár - Štefan Treskoň v r. 1880 hovorí, že starý kostol bol už v takom dezolátnom stave, že nebol súci a bezpečný k bohoslužbám. Bolo vrcholne potrebné prikročiť ku stavbe nového kostola. A tak starý kostol zbúrali a kamenný materiál bol použitý na stavbu nového kostola. Miesto, kde stál starý kostol s cintorínom, dal neskôr farár Treskoň zrovnať a urobil tam ovocnú záhradu.

V spomínanom protokole o stavbe nového kostola sa píše, že nový kostol bol postavený za účinkovania nitrianskeho biskupa Augustína Roškovániho (Roszkoványiho), vicearcidiakona Jozefa Gašpara Maločayho a za veľkej snahy a starostlivosti horlivého farára Ondreja Tvrdého, pôvodom zo Žiliny, tiež za obvodného notára a zároveň organistu i učiteľa Jána Čajdu a richtára Jána Bullu.Pozemky pod stavbu kostola boli zakúpené od kolárovických občanov za 120 zlatých, ktoré uhradila Náboženská Matica.

S pomocou Božou a s ochranou sv. Mikuláša sa začala stavba nového kostola v neskoroklasicistickom štýle. Základný kameň bol položený dňa - 8. apríla 1870. Farár a iniciátor celej stavby - Ondrej Tvrdý - nové dielo nedokončil. Zavalený prílišnými starosťami to zdravotne nevydržal. Náhle ochorel a r. 1872 zomrel vo veku 59 rokov. Stavebné práce na kostole sa smrťou farára nezastavili vďaka novému 38 ročnému aktívnemu farárovi, ktorým bol Štefan Treskoň. Jeho zásluhou sa hrubá stavba dokončila v r. 1873. A tak na deň patróna sv. Mikuláša, t.j. 6. decembra 1873, bol kostol požehnaný a slávila sa v ňom prvá svätá omša. Vonkajšia omietka a úprava kostolného nádvoria bola ukončená až v nasledujúcom roku 1874. Je pozoruhodné, že Kolárovičania aj v novom kostole zostali verní svojmu pôvodnému patrónovi - sv. Mikulášovi - snáď pre jeho lásku k chudobným.

Nádherný obraz sv. Mikuláša - biskupa na hlavný oltár, ako aj obrazy Nepoškvrneného počatia Panny Márie a obraz sv. Ondreja - apoštola na postranných oltároch namaľoval známy slovenský maliar, všeumelec - Jozef Božetech Klemens, profesor - rodák z Liptovského Mikuláša v roku 1872. Všetky 3 obrazy sú vzácnou kultúrnou pamiatkou, chránenou Slovenským pamiatkovým úradom.

Na úhradu stavebného nákladu venovala Náboženská Matica 15 247 zlatých a 18 000 uhradila obec, keď predala horu. Nebolo finančných prostriedkov na zariadenie kostola. Farár Treskoň sa obrátil na biskupa Augustína Roškovániho, ktorý zaplatil celé vnútorné zariadenie kostola. Organ- 10 registrový zhotovil Blažej Žuja z Uherského Brodu. Kostol dostal dubovú skriňu pre paramenty do sakristie, 2 spovedelnice, kazateľnicu so strieškou, svietnik pre paškál, arundo, plátno a antipendium na oltár. Okrem toho kostol dostal nový pozlátený kalich s paténou, kanonické tabuľky ku všetkým oltárom, 6 strieborných svietnikov väčších, 2 menšie, veľkú striebornú lampu s večným svetlom, baldachýn, 2 zástavy, drevenú sošku Vzkrieseného Krista Pána, nádobky k zaopatreniu chorých, pluvial biely i čierny, 2 omšové rúcha, veľký a malý misál, 2 portatíliá.

Farár Treskoň píše, že keď dostal od pána biskupa správu, čo všetko do kostola dostane, mal takú nesmiernu radosť, že ju ani vysloviť nevedel.

Zvony, prenesené zo starého kostola, boli malé, málo zvučné. Preto r. 1890 obec zakúpila vo Viedenskom Novom Meste 6 centový zvon za 850 zlatých, zasvätený Panne Márii a sv. Jozefovi. Oltárny spolok v Budapešti daroval kostolu cibórium, omšové rúcho, 4 zástavy a oltárne plachty. Drevené sochy sv. Anny, sv. Simeona, sv. Jozefa a Márie Magdalény, ktoré boli v starom kostole, dali do nového kostola na bočné oltáre. Po stranách hlavného oltára sú neskorobarokové plastiky sv. Floriána, sv. Šebastiána a dvoch anjelov z konca 18. storočia.

Po rozmiestnení spomínaného zariadenia nasledovali z času načas len menšie opravy a doplnky.

Veľmi zaujímavá je časť - I. svetová vojna a zvony - v obecnej kronike, ktorú začal písať učiteľ Bartel. Prišlo nariadenie zrekvirovať zvony a cínové píšťaly z organu na výrobu zbrojného materiálu. V sprievode maďarských žandárov prišli montéri vybrať organové píšťaly a odmontovať zvony. Na veži zostal jeden opustený zvon ako sirota. Tie tri ovenčené kvetmi a pokropené slzami naložili na voz, do ktorého zapriahli jediný žijúci pár volov v Kolároviciach a zvony odviezli na železničnú stanicu do Bytče.

Nové zvony po skončení vojny pomohli zadovážiť aj vysťahovaní Slováci v Amerike. A tak 29. júla 1926 nadišla očakávaná chvíľa, keď boli posvätené tri nové zvony. Uliali ich majstri zvonári - „Bratia Fišer" v Trnave.

Najväčší zvon - 8 centový nesie nápis : „Poďme k Srdcu Pánovému a klaňajme sa jemu". Druhý, asi 150 kg, má nápis : „Sv. Mikuláš, ochránca našej obce, zastávaj sverencov svojich". Bratia Fišer, Trnava MCMXXVI.

Na treťom je prosba : „Sv. Jozef, pomáhaj nám v našom poslednom boji. 1926 - liali bratia Fišer, Trnava".

Ďalšou túžbou Kolárovičanov boli vežové hodiny a maľba kostola. To sa splnilo až za správcu fary Jozefa Polčina, ktorý pôsobil v Kolároviciach od r. 1936 do r. 1959. Kostol maľoval akademický maliar František Sorád z Trnavy v r. 1950 - 52.

Veľká rekonštrukcia a modernizácia kostola bola uskutočnená za účinkovania vdp. kanonika Cyrila Šujaka - zadováženie nového organu, výmena krytiny kostola, okien, dverí, elektrickej inštalácie, vonkajšia omietka kostola, nové osvetlené číselníky vežových hodín s pozlátenými číslicami a ručičkami, nové liturgické zariadenie podľa predpisu II. Vatikánskeho koncilu, elektrické vykurovanie kostola, mramorová dlažba kostola a mnohé ďalšie maliarske i stolárske práce. V r. 1999 sa uskutočnila ďalšia renovácia kostola za neskutočne krátky čas - 2 mesiace. Reštaurovanie oltárnych obrazov a stropových fresiek urobili - Aneta Špániková, Matej Kapusta, Matej Hruštinec, ktorý reštauroval aj krížovú cestu. Reštaurovanie dozoroval reštaurátor Marián Hruštinec. Maľovanie stien a klenby kostola urobili maliari pod vedením Emila Stranianka.Vymaľovaný kostol a zreštaurované stropné maľby a kríž. cestu požehnal 5. 12. 1999 biskup Marián Chovanec. Podlahové plynové kúrenie, dlažba pod lavice, výmena a obnovenie ozvučenia kostola a zavedenie vody do kostola sa uskutočnilo v r. 2002 pod vedením nového administrátora farnosti - Stanislava Duníka. V tom istom roku sa začalo stavať pri kostole za sakristiou sociálne zariadenie, ktoré bolo dokončené v r. 2003. Do sakristie bol v tomto roku zakúpený nový nábytok.

Aký je kostol dnes?

- jednoloďový, priestranný, svetlý - s ôsmimi polkruhovo zakončenými oknami. Má jeden hlavný vchod od východu a druhý vchod od severu. Pri vchode kostola za predsieňou na južnej strane je jaskyňa Panny Márie Lurdskej, na boku zo severnej strany kostola je malý oltár Božského Srdca s Božím hrobom. V kostolnej lodi sú dva rady lavíc. Na bočných zápustných pilieroch kostola sú na podstavcoch sochy sv. Alojza, sv. Jozefa, sv. Terézie z Lisieux a sv. Jána Nepomuckého. Na klenbe kostola je krásna maľba Františka Soráda s výjavmi Nového zákona. Z južnej strany sú na klenbe podobenstvá - Milosrdný samaritán, Márnotratný syn a maľba - Búrka na mori. Zo severnej strany sú maľby posledného účinkovania Ježiša na zemi - Posledná večera, Ukrižovanie, Zmŕtvychvstanie. Okrem toho sú na zápustných pilieroch namaľovaní 4 evanjelisti. Nad svätyňou je krásny obraz - Ježiš učí všetkých ľudí, na severnej i južnej strane svätyne sú výjavy zo života Panny Márie. Chórus s organom je hneď pri vchode do chrámovej lode podopretý 2 piliermi. Z neho je vchod do veže, ktorá je vysoká 35 metrov a na nej je kríž, ktorý má 3 metre. Na hlavnom oltári sú relikvie sv. Klementa. Najdôležitejšie je však to, aby tento prekrásny príbytok Boha nebýval prázdny.

Patrón kostolov a pečate farnosti

O skutočnom živote sv. Mikuláša, tohto obľúbeného svätca, veľa nevieme. Narodil sa r. 270, pravdepodobne v Patare, na južnom pobreží Malej Ázie. Už od mladosti bol povestný svojou dobročinnosťou, ktorá ešte vzrástla, keď sa stal biskupom v meste Mýre (dnešná obec Dembre v Turecku). Z jeho viacerých životopisov je známa epizóda, ako dal nepozorovane v noci trom chudobným dievčatám peniaze na veno, aby sa mohli čestne vydať. Odtiaľ sa pravdepodobne odvodzuje ľudový zvyk dávania darčekov deťom v noci pred sviatkom sv. Mikuláša tak, aby nezbadali, kto im ich dáva. V niektorých životopisoch sa píše, ako svätý biskup dosiahol oslobodenie troch nevinných na smrť odsúdených dôstojníkov, ako zachránil stroskotaných námorníkov, ako odvrátil od svojho mesta hlad, ako vzkriesil zabitých klerikov. Tieto rozprávania možno zaradiť medzi legendy, pretože niektoré epizódy sú prevzaté zo života iných osobností, ktoré mali to isté meno. Treba však povedať, že v postave mýrskeho biskupa muselo ísť o výnimočnú osobnosť, ktorá vyvolala nezvyčajnú pozornosť a úctu.

Sv. Mikuláš Mýrsky zomrel niekedy medzi rokmi 345 až 352. Pochovali ho v mýrskom kostole, kde boli jeho telesné pozostatky až do roku 1087. Vtedy ich ukoristila zvláštna výprava z juhotalianskeho prístavu Bari, ktorá ich previezla do svojho mesta. Tam vystavali nový kostol zasvätený sv. Mikulášovi, do ktorého uložili svätcove telesné pozostatky. Odvtedy sa svätý Mikuláš z Mýry nazýva aj sv. Mikuláš z Bari.

Na Východe sa úcta sv. Mikuláša Mýrskeho rozšírila už v 6. storočí. Na kresťanský Západ sa dostala prostredníctvom italogréckych cirkevných obcí a vzrástla najmä po prenesení svätcových ostatkov do Bari.

V našom kostole je sv. Mikuláš - biskup zobrazený s biskupskou berlou v ľavej ruke a v pravej ruke drží knihu Písma svätého, na ktorom sú položené 3 zlaté jablká.

K sv. Mikulášovi sa viažu aj obecné pečate Kolárovíc. Prvá pečať je nedatovaná s priemerom 31 mm, použitá v roku 1784. V obraze polovica postavy sv. Mikuláša s biskupskou berlou v ruke a nad ním legenda :

VICI - KOLARO [VIC] S [ANCTUS] ● NICOL[AUS]. Je to jednoduchá práca.

Druhá pečať je tiež bez datovania s priemerom 32 mm, použitá v r. 1831. V obraze je celá postava sv. Mikuláša s berlou v ľavej ruke a podáva almužnu žobrákovi. Na ľavej strane je ešte veža kostola. Z poškodeného odtlačku sa dá prečítať len časť kolopisu :

[SIGILLVM PO] SSESSIONIS KOLLAR[OVICZ]. Je to primitívna práca.

Tretia pečať je datovaná rokom 1854 s priemerom 33 mm, typ T 1854. Podobný motív obrazu ako na predchádzajúcej pečati - sv. Mikuláš žehná trom kľačiacim deťom. Kolopis na pečati : SIGILLUM POSSESSIONIS KOLAROVICZ 1854.

Štvrtá pečať je vlastne nedatovaná gumová pečiatka netypického tvaru rozmerov 39x33 mm, bola použitá v r. 1889. Nápisová pečať - kruhový geometrický podklad je prekrížený pásovým štítkom a nápisom : KOLLAROVICZ, nad tým je v polkruhu - KOZSÉG, pod tým - TRENCSÉN MEGYE.

Terajšia pečať má vyobrazenie sv. Mikuláša z hlavného oltára, kostol, ľud a koleso.

Návrat späť