11. 09. 2015
Domov   >   Ostatné   >   Zamyslenia

Zamyslenie na 24. cezročnú nedeľu: Viera a skutky

Dnes ma zaujalo druhé čítanie z Listu apoštola Jakuba. O viere a skutkoch. A vynorila sa mi súvislosť s výzvou Svätého Otca Františka, 
aby každá farnosť v Európe prijala jednu rodinu utečencov.
Dúfam, že sa tá súvislosť vynorila aj tebe. Nie, prosím, nehľadaj výhovorky, ale radšej rozmýšľaj nad tým, čo môžeš v tejto situácii urobiť. A urob to!
No moje myšlienky a modlitby sa uberali aj ďalej a objavil sa mi v srdci obraz mojej obľúbenej témy – evanjelizácia. Nik z nás by sa určite nevybral niekde do Sýrie či Iraku, aby tam konal skutky lásky a ohlasoval evanjelium. Pán Boh o tom vie, a tak poslal tých ľudí k nám. Rozumieš? Boh dáva „kresťanskej" Európe šancu skutočne žiť svoje kresťanstvo. Najprv prejaviť lásku konkrétnymi skutkami a potom ohlasovať Ježiša Krista. Bez námahy cestovania do ďalekého sveta či riskovania života v nepriateľskom prostredí. To Boh posiela ľudí pred naše dvere, aby sme im ohlásili radostnú zvesť Ježiša Krista – najprv skutkami a svedectvom lásky.
Niektorí sa boja islamizácie Európy. Tento strach je však nedôverou v silu kresťanskej viery a lásky. Veď ako môže niekto ostať neveriaci, nemilovať Boha, ak ho veriaci ľudia zahrnú skutkami telesného a potom aj duchovného milosrdenstva? Keď uvidí kresťanstvo v praxi?
Aha, a tu je kameň úrazu: Ako vyzerá tvoje, naše kresťanstvo v praxi? Pomáhaš ľuďom okolo seba, ktorí sú chudobnejší? Pričom tá chudoba môže mať rôzne podoby – alkoholizmus, rozvod, nemanželské spolužitie, nezamestnanosť, choroba, samota, gamblerstvo... Doplň aj inú formu chudoby, ktorú vidíš okolo seba...
Ako vyzerá kresťanstvo v našich farnostiach? Ak by niektorá rodina v tvojej farnosti prijala do svojho domu utečencov zo Sýrie či Iraku a ešte by k tomu boli moslimovia, neukameňovali by tú rodinu? Možno nie kameňmi, ale jazykmi... A viem si predstaviť, že by často museli zasklievať okná...
Naše farnosti (dúfam, že nie všetky) sú choré. Sme uzavretí do seba, vidíme len (ak vôbec) najbližšiu rodinu a každý mimo nej sa stáva nanajvýš objektom nášho klebetenia (Svätý Otec o tom nedávno povedal, že to je terorizmus!). Hoci radi používame pojem farské spoločenstvo, nie sme ním.
Ale tieto kritické slová neznamenajú postoj rezignácie ani nemajú stať výčitkou. Naopak, nech sú výzvou zmeniť to! Utečenci nám to pripomínajú. Boh ich posiela, aby nás prebral z letargie a ľahostajnosti k biede, ktorú máme doma! Možno nebudeme schopní prijať ani jednu rodinu utečencov do svojej farnosti, ale môžeme zmeniť naše vzťahy, vyniesť svoje kresťanstvo z kostola do ulíc. (Čo keby každá farnosť usporiadala upratovanie obce ako odpoveď na encykliku Laudato si?) Čo keby sa zvolali „farské synody" a hovorili by o tom, ako zmeniť farnosť na farské spoločenstvo? A pritom by mohli preberať aj otázku, ako sa postarať o jednu (!) rodinu utečencov – kto by bol ochotný prijať ich do domu, ako by im celá farnosť zabezpečovala stravu, ako by im možno niekto poskytol prácu, ako by ich niekto učil jazyk a naše zvyklosti, kto by zorganizoval stretnutie celej farnosti, kde by sa tá rodina predstavila a povedala by svoj príbeh, kto by si zobral na starosť modlitbu za túto rodinu s perspektívou ohlasovania evanjelia...
Ktorá rodina v tvojej farnosti, medzi tvojimi susedmi je najbiednejšia? Čo si ochotný pre ňu v najbližších dňoch urobiť? Koho pozveš ku spolupráci? S kým sa budeš za ňu modliť? Si ochotný priniesť im okrem hmotnej pomoci aj radostnú zvesť o vykúpení, o Božom milosrdenstve a oslobodení od hriechov?
Tešíš sa na Svätý rok milosrdenstva? Ako však pôjdeme prosiť o milosrdenstvo, ak ho najprv nepreukážeme?


Na stiahnutie

13. 9. 2015.doc



Návrat späť