10. 04. 2015
Domov   >   Ostatné   >   Zamyslenia

Zamyslenie na 2. veľkonočnú nedeľu: Slávenie sviatosti milosrdenstva

Boh je dobrý. Nedeľa Božieho milosrdenstva je toho dôkazom.

A aj tento text :-) Nechcel sa narodiť. Nepomáhalo ticho, počúvanie. Len čakanie. Miestami netrpezlivé, inokedy rezignované a chvíľami aj mrzuté či rozladené. Čakanie, že Boh chce niečo niekomu týmto textom povedať, že chce niekomu prejaviť svoj záujem, pozornosť, nežnosť, milosrdenstvo... Neviem, komu. Ale verím, že všetko, čo robíme pre Boha s jeho požehnaním, má nejaký význam, aj keď pre nás môže byť skrytý...

Nikdy som nečítal Denníček sestry Faustíny celý. Len úryvky, útržky, citácie. Ale takmer zakaždým ma oslovuje nesmiernou veľkosťou milosrdenstva. „Ak príde k trónu milosrdenstva hriešnik s najväčšími previneniami, z pohľadu človeka už v beznádejnej situácii, odpustím mu. Veď kvôli nemu som prišiel, on má najväčší nárok na moje milosrdenstvo." Nie je to presný citát, skôr niečo, čo je pre mňa zhrnutím celého Denníčka. A zároveň nádejou – lebo aj ja som hriešnik. Spravodlivý milosrdenstvo nepotrebuje. Tak ako zdravý nepotrebuje lekára. No my chorí vieme, že bez lekára sa nedáme do poriadku. A rovnako my hriešnici vieme, že odpustenie, uzdravenie a pokoj srdca nájdeme iba pri božskom tribunáli, kde môžeme bez obáv vyjaviť všetky svoje zlyhania, všetky hriechy, pričom vždy v ňom zaznieva len jeden rozsudok: „Odpúšťajú sa ti hriechy."

Keby ľudia vedeli, aká moc je ukrytá vo sviatosti Božieho milosrdenstva, obliehali by spovednice celé dni, len aby sa im dostalo odpustenia i uzdravenia. Keby kňazi pevnejšie verili, že majú Božiu moc, veru by trávili v spovedniciach oveľa viac času a nemrhali by ním na veci, ktoré môžu urobiť iní. Svätý Ján Mária Vianney sedel v spovednici aj 14 hodín denne, no farnosť napriek tomu fungovala...

Kedysi dávno som čítal knihu anglického redemptoristu pátra Jima McManusa Uzdravujúca moc sviatostí. Veľmi v nej zdôrazňoval nutnosť slávenia všetkých sviatostí, ale osobitne sviatosti zmierenia. Povedal, že sme si zvykli na „núdzový" spôsob spovedania, keď sa veľa z liturgického obradu vynecháva. Oficiálne z časových dôvodov. Pritom však všetci vieme, že takto „núdzovo" sa spovedá aj vtedy, keď tá časová tieseň nie je. A páter Jim hovorí o zázrakoch nielen odpustenia, ale aj vnútorného či vonkajšieho uzdravenia, ak sa pri spovedi venuje čas čítaniu Svätého písma, prípadne krátkemu zamysleniu sa nad ním, ak sa kňaz s kajúcnikom, prípadne nad kajúcnikom aj modlí, nielen rozhrešuje, ak pri rozhrešení použije plný liturgický symbol s vkladaním rúk, ak sa sviatosť zmierenia ukončí neformálnou oslavou a zvelebovaním Boha...

Myslím si, som presvedčený, že Nedeľa Božieho milosrdenstva (a aj blížiaci sa Jubilejný rok milosrdenstva) dosiahnu svoje plné ovocie len vtedy, ak vyvinieme veľké úsilie na slávenie spovede v plnom rozsahu, teda nie v „núdzovom" režime.

Možno si, milý čitateľ, povieš, že čo môžeš urobiť ty ako laik v tejto veci. Nuž dve veci – modliť sa za kňaza, ku ktorému pôjdeš na najbližšiu spoveď (aj keď možno nevieš, kto to bude), aby bol otvorený na plné slávenie sviatosti Božieho milosrdenstva, a potom od spovedníka vyžadovať (máš na to na základe toho, že si kresťan, právo), aby ste spolu privítali Ježiša, ktorý v tejto sviatosti pôsobí, aby ste vzývali Ducha Svätého, aby ste spolu čítali Sväté písmo (prípadne nad ním uvažovali), aby sa kňaz za teba pomodlil, aby ti pri rozhrešení položil ruky na hlavu, aby ste potom spolu oslavovali Boha za milosrdenstvo, ktoré preukázal tebe i kňazovi (tebe ako kajúcnikovi, kňazovi ako biednemu človeku, cez ktorého pôsobí Božia milosť)...

Viem, zasa opisujem ideál. A zároveň si uvedomujem, aké veľké je Božie milosrdenstvo napriek tomu, že to naše spovedanie je po stránke slávenia biedne. Ale nesmieme sa zrieknuť ideálu len preto, že „to sa nedá". Kto to nevyskúšal a nezažil, nech to netvrdí. A kto to vyskúšal a zažil, ten to tvrdiť nebude :-)

Amen.


Na stiahnutie

12. 4. 2015.doc



Návrat späť